Svedectvo mamy nenarodeného: Hodné oslavy

Mala som ten neustály skľučujúci pocit straty, za ktorý som sa tak často hanbila. Nič viac… A áno, hanbila. 

Hanbila som sa a zároveň hnevala na seba za to, že mi je stále z toho tak ťažko, že nie som silnejšia, že sa neviem dať dokopy, že ja tu fňukám vlastne nad ničím, pričom iní ľudia prežívajú oveľa horšie straty a zvládajú to… 

Mnohými mi bolo totižto povedané: aspoň že sa tak stalo na začiatku, aspoň že nebudeš mať postihnuté dieťa, však si dieťa ešte ani nechcela, aj tak prišlo pre vás veľmi nevhod, ešte budeš mať ďalšie, to sa na začiatku tehotenstva stáva často, horšie by bolo, keby…

Akoby na tom nezáležalo, akoby na ňom nezáležalo, akoby na mne nezáležalo… 

A najsmutnejšie na tom celom je, že všetky tieto bodnutia, ktoré boli vlastne myslená ako slová útechy, prichádzali práve od žien. 

Takže ja vám chcem, drahé priateľky, povedať, že na vás a na vašich nenarodených deťoch záleží a ich (aj keď krátke) životy sú hodné oslavy, 

…aj keď boli neplánované,

…aj keď máte doma ďalšie deti,

…aj keď ste boli len krátko tehotné,

…aj keď o tom ešte nikto nevedel,

…aj keď to bol prvý či xtý potrat,

…aj keď ste hneď zakrátko na to opäť počali,

…aj keď… 

Myslím na vás a smútim s vami, no s radosťou v srdci, že sme tieto naše deti mali aspoň chvíľku v našich životoch a že sa s nimi opäť stretneme.

Silvia