„Je dôležité, aby mal človek slobodu rozhodnúť sa, či chce hovoriť o tom, čo prežil,“ tvrdí psychologička

Kampaň Sviečka za nenarodené deti tento rok vyzýva hovoriť o svojej strate nenarodeného bábätka a dovoliť si smútiť. Rozprávali sme sa so psychologičkou Jaroslavou Kosecovou, ktorá v rozhovore poskytuje odborný pohľad na to, ako môže byť tabuizácia bolestivých tém škodlivá, najmä keď ide o straty a traumy, ktoré zasahujú citlivé a intímne aspekty života. 

Ak spoločnosť alebo okolie vníma určitú tému ako tabu, ľudia môžu pociťovať, že im nie je umožnené vyjadriť svoje pocity alebo zdieľať smútok a bolesť. Takéto potlačenie emócií často vedie k tomu, že sa nespracované pocity prenášajú do ďalších oblastí života, čo môže mať dlhodobý dopad na psychické aj fyzické zdravie.

„Ľudia z okolia, ktorí neprešli stratou bábätka, nesmútia ako rodičia, pretože ho nikdy nevideli a nemali s ním rovnaké puto ako rodičia. Pre rodičov, ktorí o dieťa prišli, je však veľmi dôležité, aby mohli cítiť, že ich dieťatko bolo reálne, aj keď tu bolo len krátky čas. Preto je potrebné obklopiť sa ľuďmi, ktorí im tento pocit umožnia,” hovorí psychologička Kosecová a dodáva, že najvšeobecnejším odporúčaním, ako započať proces liečenia je prijať pomoc od priateľa, odborníka, komunity či širšieho okolia a načasovať ju podľa vlastných potrieb, vtedy a tak, ako potrebujeme.

Ako môže škodiť, keď je nejaká téma tabuizovaná a ľuďom nie je umožnené skutočne prejaviť smútok alebo hovoriť o bolesti, strate či traume?

Je dôležité, aby mal človek slobodu rozhodnúť sa, či chce o tom, čo prežil, hovoriť. Nemal by cítiť tlak, že o svojej skúsenosti nesmie hovoriť, ale ani povinnosť, že musí. Kľúčové je mať možnosť a priestor na rozhovor s niekým, kto je pripravený ho vypočuť, keď to potrebuje. Zároveň je dôležité, aby ho obklopovali ľudia, ktorí nevytvárajú tlak. Ak človek cíti, že nemá slobodu o tejto téme hovoriť, alebo vníma, že v jeho prostredí je to tabu, je užitočné obrátiť sa na odborníka.

Ak chceme rozprávať o svojej traume, bolesti či pocitoch, mali by sme mať okolo seba ľudí, ktorí sú pripravení nás vypočuť. Nie vždy je ľahké takého človeka nájsť, pretože počúvanie o trápení môže byť náročné aj pre nich. Človek môže mať pocit, že nechce zaťažovať svoje okolie bolesťou, alebo že potrebuje o svojich pocitoch hovoriť opakovane, čo môže vnímať ako „otravné“. Okolie niekedy povie: „Už prešla dlhá doba, už by si mal byť v poriadku,“ čo môže byť veľmi bolestivé.

Čo spôsobuje ženám, ale aj otcom, ktorí prišli o svoje nenarodené dieťa, ak sa musia tváriť, že sa nič nestalo?

Je to veľmi individuálne, no strata môže ovplyvniť celý ďalší život a vzťahy človeka. Ak nemajú priestor alebo osobu, s ktorou by sa mohli o svojich zážitkoch a pocitoch podeliť, môže ich to natoľko poznačiť, že túto bolesť nesú v sebe ďalej. To môže ovplyvniť nielen ich ďalšie vzťahy, ale aj osobný život.

Ako môže ovplyvniť ich ďalšie vzťahy?

Ľudia sa môžu izolovať od priateľov a rodiny, strácať záujem o kontakty s ľuďmi, s ktorými si boli predtým blízki, a to najmä, ak necítia z ich strany dostatočnú podporu. Dočasne ale môže ísť o prirodzený prejav smútenia, kedy človek nemá kapacitu a silu udržiavať vzťahy tak, ako predtým, pretože je zahrnutý vlastnými ťažkosťami. 

Prečo je podľa vás dôležité umožniť emóciám, ako sú smútok a bolesť, prúdiť (najmä po strate nenarodeného dieťaťa)? 

Pretože sme vzťahové bytosti a k svojmu životu potrebujeme ľudí, ktorí by sa s nami delili o radosť aj smútok. Prežívanie straty je veľmi individuálne – každý má vlastný spôsob, ako vyjadriť a zvládať svoje pocity, ktoré sa môžu v priebehu času meniť. Smútok je len jednou z emócií, často ho sprevádzajú aj hnev, zúfalstvo či zmes viacerých pocitov. Preto môže byť veľkou oporou mať pri sebe niekoho, kto dokáže vypočuť s porozumením a bez posudzovania.

Tieto skúsenosti zasahujú do všetkých oblastí života, vrátane pracovnej či súkromnej sféry. Ak má rodina ďalšie deti alebo ich plánuje, strata ich môže ovplyvniť tiež. Ak si človek neprežije svoju bolesť a nedá si priestor na smútenie, môže túto záťaž prenášať ďalej do svojho života. Naopak, keď si dovolíme precítiť bolesť a rozprávame sa o nej s blízkym alebo odborníkom, podporujeme tým proces liečenia.  

Ako konkrétne môže potláčanie smútku vplývať na osobný, pracovný a rodinný život alebo psychické a fyzické zdravie človeka?

Ak smútok a emócie nosíme v sebe a nedostatočne ich ventilujeme, zvyšuje sa pravdepodobnosť psychických aj somatických ochorení do budúcna. Patrí sem napríklad zvýšená chorobnosť a bežné virózy v dôsledku oslabenej imunity, bolesti a celková slabosť, problémy so spánkom, jedlom, riziko vzniku závislostí, ale aj zvýšené riziko kardiovaskulárnych chorôb, depresie, onkologických ochorení a podobne.

V pracovnom živote môže dôjsť k tomu, že si človek nakladá na svoje plecia viac, než predtým a zahlcuje sa povinnosťami, alebo naopak dochádza k apatii a nezáujmu.

Ostatné deti (predtým narodené) sú veľmi citlivé na duševný stav svojich rodičov, takže to, ako sa cítia mama a otec, má na nich silný dopad. Deti dokážu prijať, že rodičia sa necítia dobre, ak je im komunikované, čo sa stalo, a že to, ako sa rodičia cítia, nezapríčinili oni ani nikto iný, že je to stav, ktorý je prirodzený, pretože je im smutno za bábätkom. Ďalšie, v budúcnosti narodené deti, môže predchádzajúca strata ovplyvniť, ak ju rodičia nemajú dostatočne spracovanú a napríklad prenášajú svoje očakávania na ďalšie deti.

Určitého smútku zo straty blízkeho sa pravdepodobne nedokážeme úplne zbaviť a bude nám za ním smutno celý život. Čo presne si teda môžeme predstaviť pod liečením?

Áno, je potrebné zdôrazniť, že spomienka na túto skúsenosť zostane navždy – liečenie nemá presne definovaný začiatok ani koniec. Smútok môže pretrvávať roky, no ak mu dovolíme prirodzene prebiehať, je väčšia šanca, že jeho vplyv na náš život bude postupne menší. Každý má iné potreby – niekto potrebuje veľa hovoriť alebo plakať, iný menej. Ak si dovolíme prežívať pocity podľa svojej prirodzenosti, znižuje sa pravdepodobnosť, že smútok negatívne zasiahne naše vzťahy, či zdravie. Môžeme okolo tej bolesti vybudovať nový život, v ktorom síce zostane jazva, ale bolesť sa postupne zmierni.

Aké techniky alebo prístupy by ste odporučili ženám a rodinám na spracovanie bolesti, napríklad zo straty nenarodeného dieťaťa? Existujú konkrétne kroky, ktoré môžu pomôcť začať proces uzdravenia?

Je veľmi náročné poskytnúť univerzálne rady, pretože každý človek má svoje jedinečné potreby, spôsob života a proces smútenia. Najdôležitejšie je vnímať, čo práve potrebujeme, čo cítime a čo nám prospieva. Pomôcť nám môže, ak si uvedomíme, čo nám robí dobre a čo naopak nie, a ak sa obklopíme ľuďmi, ktorí nás dokážu počúvať a podporiť. Jediným všeobecným odporúčaním je prijať pomoc – či už od priateľa, odborníka, komunity alebo širšieho okolia – a načasovať ju podľa vlastných potrieb.

Ako môžu blízki príbuzní a priatelia najlepšie podporiť niekoho, kto prežíva bolesť po strate dieťaťa? 

Najdôležitejšie je byť úprimný a otvorene priznať, že človek nevie, čo má povedať. Je potrebné si uvedomiť, ako sa sami cítime v tejto situácii. Keď si uvedomíme svoje pocity, znížime riziko, že povieme nevhodné veci, poskytneme nevyžiadané rady alebo budeme súdiť. Mali by sme menej hovoriť a viac počúvať.

Čomu by sa mali určite vyhnúť?

Je dôležité vyhnúť sa frázam, ktoré môžu byť pre pozostalého zraňujúce, ako napríklad: „Môžete mať ďalšie deti“ alebo „Ste silní, musíte byť oporou pre svojho partnera”. Ak povieme niečo nevhodné, je dobré sa k tomu vrátiť a ospravedlniť sa. Dôležité je tiež zamyslieť sa nad tým, či to, čo hovoríme, robíme preto, aby sme uľahčili situáciu sebe, alebo naozaj pomáhame druhému. Lepšie je priznať, že nevieme, čo povedať, a vyhnúť sa nevyžiadaným radám.

Môže tichá spomienka, napríklad zapálenie sviečky na pamiatku nenarodeného dieťaťa, prispieť k procesu uzdravenia? A ak áno, ako?

Určite. Môže to byť zapálenie sviečky, ale aj iná forma spomienky. Rodičia si môžu dieťatko pripomínať kedykoľvek, nielen na cintoríne alebo v kostole, ale aj doma rôznymi spôsobmi. Mnoho ľudí to robí intuitívne – ak mali vybrané meno alebo plánovaný termín pôrodu, môžu si dieťa pripomenúť v týchto špeciálnych okamihoch alebo aj v bežný deň. Niekedy pomáha, ak má dieťa meno, ktoré používajú na oslovenie. Toto dodáva dieťaťu určitú realitu a hmatateľnosť. Samozrejme, je to veľmi individuálne – niektoré rodiny po tom túžia, iné to možno nechcú. 

Sviečka tak môže byť symbolickým aktom, ktorý prispieva k procesu liečenia. Je to univerzálny symbol. Kampaň „Sviečka za nenarodené deti“ je veľmi pekná iniciatíva, ktorá ukazuje, že smútiť je v poriadku a môže inšpirovať k vytvoreniu týchto unikátnych rituálov spomienky. Je však dôležité, aby rodiny, mamy a otcovia necítili tlak, že musia ísť na cintorín alebo zapáliť sviečku. Môžu to robiť kedykoľvek a akýmkoľvek spôsobom, ktorý cítia, že im vyhovuje – bez nátlaku a s dôrazom na to, aby to malo pre nich zmysel. Ako som už spomínala, rodiny si môžu vytvoriť aj svoje špecifické a unikátne rituály spomienky. Niektoré sa viažu na predmety, ktoré mali pripravené pre dieťa, ako napríklad fotku ultrazvuku a podobne.

Prečo má podľa vás symbolický akt liečivý účinok?

Zapálenie sviečky ako tichej spomienky a ďalšie symbolické rituály pomáhajú rodičom uvedomiť si realitu života a stratu dieťaťa. Ide o spojenie, ktoré umožňuje pripomenúť si ho, rozlúčiť sa a uvedomiť si, že dieťa tu bolo. Toto je pre mnohých dôležité, pretože im to do istej miery prináša pokoj, aj keď je to bolestné.

Ako môže pomôcť navštívenie pamätníka nenarodeným deťom alebo pochovanie svojho dieťatka?

Navštívenie pamätníka alebo pochovanie dieťatka môže byť veľmi dôležitým rituálom, ktorý poskytuje rodičom potrebnú rozlúčku. Tento akt im umožňuje uznať, že dieťa tu naozaj bolo a zanechalo v ich živote stopu, aj keď jeho pobyt na tomto svete bol krátky. Rituál rozlúčky môže mať pre rodičov hlboký emocionálny význam a prispieva k procesu smútenia.

Aj keď nemajú možnosť pochovať dieťa, akýkoľvek iný rituál, ktorý si vytvoria, môže byť užitočný. Je dôležité, aby si rodičia uvedomili, že tento akt nemusí byť viazaný len na cintorín. Môže to byť aj návšteva pamätníka alebo iného miesta, kde sa cítia spojení so svojím dieťaťom. Tento proces pomáha rodičom spracovať ich pocity a prispieva k ich uzdraveniu.

Kampaň Sviečka za nenarodené deti už 22 rokov vytvára priestor pre tichú spomienku na nenarodené deti a podporuje tých, ktorí čelia ťažkej strate. Tento rok Fórum života opäť pozýva zapáliť sviečku 2. novembra na cintorínoch, pri pamätníkoch alebo doma, aby sme týmto spôsobom vyjadrili úctu ich existencii. Téma „Tichá spomienka v nežnom plameni tíši bolesť duše“ poukazuje na potrebu reflektovať a neignorovať svoje emócie, čo môže priniesť úľavu a pomôcť pri liečení rán spojených so stratou.

Fórum života distribuuje sviečky po celom Slovensku, a možno ich zakúpiť v kostoloch, školách a centrách pre rodinu. Zakúpením sviečky prispejete na aktivity združenia, ktoré pomáhajú rodinám v náročných situáciách. Podporiť kampaň môžete aj zapálením virtuálnej sviečky na webe, zaslaním darcovskej SMS v hodnote 5 eur s textom DMS SVIECKA na číslo 877, príspevkom cez darujme.sk alebo prevodom na účet. Viac informácií nájdete na www.sviecka.forumzivota.sk.

Spracovala Veronika Vránska, 29. 10. 2024.