Ako vznikali pamätníky nenarodeným deťom

Pamätníky nenarodeným sú miestami spomienok na deti, ktoré zomreli ešte skôr ako sa narodili. Nie sú dnes žiadnou raritou ani na Slovensku a máme ich už takmer 120. Poznáme ich ako symbolické hroby, pamätné tabule, monumenty s nápismi, sochy alebo súsošia, často prepojené už aj s miestami na pochovanie. Sú viditeľnou spomienkou na neviditeľné deti,
ktoré sa z rôznych dôvodov nemohli narodiť. Spomíname si na nich, pretože žili medzi nami, aj keď len krátko, no zanechali v nás stopu. Niektoré boli choré, iné nechcené, ale mnohé túžobne očakávané. Väčšina z týchto detí nebola pochovaná, pretože sa to vtedy tak nerobilo a ich rodičia tú možnosť ani nemali. Pamätníky sa tak stali symbolom úcty k nenarodenému životu, ale aj miestom symbolickej rozlúčky pre príbuzných. Miestom smútenia, ale aj láskavej spomienky. Jediným. Túžba človeka tvoriť tieto miesta pamiatky a spomienky pramení z hlbokej úcty k ľudskému životu, ktorá sa zrodila v slovenskom pro-life hnutí.

Čo vieme z histórie?

Slovenské pro-life hnutie sa u nás formovalo ešte v časoch neslobody v podzemnej Cirkvi. Komunistický režim trestal aktívnych kresťanov, a tak sa stretávali tajne. Žiadne z kresťanských alebo pro-life myšlienok a názorov sa na verejnosť nedostalo. Nikto si nedovolil kritizovať komunistov. Ani vtedy, keď schválili nespravodlivý zákon o umelých potratoch, ktorým sa inšpirovali v susednom Sovietskom zväze. Zákon u nás vstúpil do platnosti ešte v roku 1957, niekoľko rokov pred zavedením hormonálnej antikoncepcie a „udomácnil“ sa preto u nás ako „antikoncepčná“ metóda. Keď prišla do obehu antikoncepčná tabletka, očakával sa logicky pokles umelých potratov. No nestalo sa. Počet potratov dokonca vzrástol a to dramaticky. Spôsobila to aj ďalšia liberalizácia potratového zákona formou vyhlášky v roku 1986. V neslobodnom komunistickom režime totiž museli ženy byť v pracovnom procese za každú cenu a tehotenstvá navyše to komplikovali. Vyše 30 rokov od legalizácie interrupcií žila naša spoločnosť v presvedčení, že potraty sú jednoducho len riešením situácie a keďže boli legálne, nespochybňovali sa. Avšak lekári, ktorí odmietali vykonávať potraty, boli trestaní, prekladaní, odborne spochybňovaní a znevažovaní. Mnohí absolventi lekárskych fakúlt sa preto gynekológii radšej oblúkom vyhli. Zároveň však pribúdalo žien, ktoré ľutovali svoje rozhodnutie podstúpiť umelý potrat a hovorili o tom. Aj v tajných kresťanských spoločenstvách bola táto téma živá. Tam sa zároveň robila formácia a vzdelávanie aj v týchto témach. Mohlo sa vychádzať nielen z desatora a katechizmu katolíckej cirkvi, ale aj z mnohých zahraničných publikácií, ako aj ďalších aktuálnych cirkevných dokumentov z tých rokov, ako boli napr. De abortu procurato (1974) alebo Inštrukcia Donum Vitae (1987). Pro-life osobnosti sa rodili práve v takýchto kresťanských spoločenstvách a rodinách, napr. Anton Neuwirth, Silvester Krčméry, neskôr ich deti Anna Záborská a Vladimír Krčméry. Bolo to spoločenstvo Rodina či združenie Donum Vitae, ktorým sa darilo sieťovať angažovaných odborníkov, najmä z radov lekárov a ďalšie významné osobnosti. Keď sa po nežnej revolúcii dostala aj téma ochrany života a umelých potratov do verejných diskusí, spôsobovala veľké rozdelenie a emócie na oboch stranách. Ukázala sa potreba odborného vzdelávania v tejto oblasti. Skvelou a jedinečnou príležitosťou boli dve mimoriadne úspešné bioetické a pro-life konferencie s obrovskou domácou i medzinárodnou účasťou usporiadané v prvej polovici 90.-tich rokov vďaka odborne zdatným a angažovaným jednotlivcom, ktorí spolupracovali so štátnymi aj cirkevnými inštitúciami. A tie priniesli svoje ovocie. Mnohí si začali uvedomovať, že sa tu deje veľká nespravodlivosť na deťoch a ich matkách. A keďže už bolo možné tieto názory aj verejne zdielať, postupne sa mohla úcta k životu premieňať aj na skutky. Vznikali preto rôzne iniciatívy a stratégie na podporu ochrany života od počatia po prirodzenú smrť. Nasledoval vznik Ústavu medicínskej etiky a bioetiky, Subkomisia pre bioetiku pri KBS, Národná Etická komisia na MZSR, vznikali prvé občianske združenia, mnohé vzdelávacie programy, prvé odborné publikácie, výučba prirodzených metód, vzdelávanie odborníkov v zahraničí, farské pro-life programy za podpory biskupov, ako aj zariadenia a projekty poskytujúce pomoc tehotným ženách s deťmi a mnohé ďalšie. Túžba znovu objaviť krásu ľudského života sa umelecky zhmotnila aj v niektorých hudobných, literárnych či výtvarných dielach, ktoré nám pripomínajú, že sme ľuďmi od počatia. A tak začali koncom 90.-tich rokov vznikať u nás aj prvé pamätníky nenarodeným deťom.

Priekopníci

Z dostupných informácií vieme, že medzi prvými bol pravdepodobne pamätník nenarodeným deťom z roku 1995 v obci Nemčiňany pri Zlatých Moravciach, ktorý bol vybudovaný vedľa vstupnej cesty ku kostolu z iniciatívy miestneho kňaza. Potom nasledoval pamätník nenarodeným deťom v obci Studienka pri Malackách z augusta 1997, ktorý vznikol vďaka matke piatich detí Márii Biksadskej. Tretím bol pamätník nenarodeným pri Modrom kostolíku v Bratislave, ktorého autorom je výtvarník František Guldan a bol inštalovaný za účasti dekana J. Formánka 30. októbra 1997. Ďalším bol pamätník na cintoríne v Žiari nad Hronom, ktorý vznikol z iniciatívy miestneho spevokolu Holúbky z Kríža pod vedením Magdalény Poloňovej. Boli známi najmä svojimi pro-life aktivitami v banskobystrickej diecéze. Pamätník umelecky stvárnili výtvarník Igor Derevenec, architekt Karol Kukla, umelecký kováč Vladimír Puliš a na Deň matiek 10. mája 1998 ho inštaloval a požehnal biskup Rudolf Baláž. 90.-te roky sa teda niesli v znamení mnohých pro-life aktivít, tak v občianskom ako aj politickom živote.

Reakcie feministiek

V marci roku 2000 tieto aktivity vyprovokovali aj slovenské feministky, keď publikovali svoj názor na pamätníky v denníku SME. Vnímali ich ako možné ohrozenie prístupu k interrupciám. Podľa nich sú pamätníky nebezpečnou hrou symbolov. A tiež „akciami, ktoré vyplavujú nedefinovateľné emócie, nenávisť a túžbu po pomste.“ Ďalej sa pýtajú: „Komu to chcú autori podobných výziev a pamätníkov vstupovať do svedomia? Kto má byť adresátom ich nenávisti?“ Podľa nich ide o nenávisť voči ženám, lebo iba ony chodia na interrupcie. Naše feministky zrejme nevedeli, že mnohé z týchto pamätníkov vyšli práve z iniciatívy matiek, ktoré prišli o svoje deti pri spontánnych potratoch a zdieľali svoje skúsenosti aj s ďalšími matkami, dokonca bez ohľadu na svoje vierovyznanie. Spájal ich nevyjadrený smútok a neuskutočnená rozlúčka s dieťaťom, o ktoré prišli a po ktorom túžili.    

Inšpirácia zo sveta

Nie je však vylúčené, že sa niektorí mohli pamätníkmi inšpirovať aj v zahraničí, nakoľko sme mali po nežnej revolúcii slobodný prístup k informáciám. Prvý cintorín na svete, kde bolo možné pochovať nenarodených už v roku 1988, vznikol v talianskej Aquile. V roku 1991 tam pribudol aj prvý pamätník nenarodeným v podobe bieleho súšošia matky s deťmi v náručí. Cieľom autorov bol postaviť pamätník obetiam umelých potratov aj s nápisom, že 50 miliónov detí zomrie takto každý rok. Inštalácie pamätníka sa na sviatok betlehemských neviniatok zúčastnil aj známy politik a zakladateľ talianskeho pro-life hnutia Carlo Casini a svetoznámy režisér Franco Zeffirelli. Táto udalosť vyvolala mimoriadny mediálny ohlas a veľkú polemiku v talianskej spoločnosti. Nápis z pamätníka museli dokonca po pár dňoch odstrániť. Neskôr sa však ukázalo, že išlo o neoprávnený zásah. Feministkám sa vtedy podarilo zorganizovať demonštráciu a do ulíc Aquily pritiahnuť tisícky demonštrantov. Tak sa stal aquilský pamätník prvým mementom a spomienkou na obete potratov. A to vyrušuje, lebo človek sa začne konfrontovať so svojím svedomím.

Pochovávanie potratených detí

Nenarodeným deťom patrí rovnaká úcta ako narodeným, a keď zomrú, treba ich dôstojne pochovať. Písal o tom dokonca kardinál Jozef Ratzinger (neskôr pápež Benedikt XVI.) vo svojej Inštrukcii Donum Vitae z roku 1987. Priekopníkom pochovávania potratených detí na Slovensku bol kňaz Juraj Jendrejovský, nemocničný kaplán z Martina, ktorého pred viac ako dvadsiatimi rokmi inšpirovali rodičia predčasne zomretých detí. Vďaka nemu majú svoje miesto na cintoríne v Martine. Na Vianoce 2002 vznikla nezávislá iniciatíva pro-life aktivistky Magdalény Poloňovej zo Žiaru nad Hronom, vďaka ktorej sa myšlienka pochovávania potratených detí dostala do slovenskej legislatívy. S podporou odborníkov z oblasti bioetiky a KBS tak vznikol v roku 2005 zákon o pohrebníctve, ktorý pochovávanie potratených detí na žiadosť rodičov umožňuje. Vo februári 2012 vzniklo z iniciatívy aktivistov Jaroslava Slašťana a Magdalény Poloňovej prvé oficiálne miesto na pochovávanie nenarodených detí na Slovensku, v Nevoľnom pri Kremnici. Pietne miesto spolu s pamätníkom od akademického sochára Milana Ormandíka posvätil na miestnom cintoríne diecézny administrátor Marián Bublinec. V tom istom roku vzniklo v obci Prestavlky pri Žiari nad Hronom aj občianske združenie Tóbi, ktoré pomáha rodičom s pochovaním predčasne narodených detí. Inšpirovalo sa občianskym združením v talianskej Novare pri Turíne, ktoré túto činnosť vykonáva od roku 1999 a pochovalo už viac ako 200 000 detí v celom Taliansku. Postupne začali aj na Slovensku pribúdať popri pamätníkoch aj hrobové miesta na pochovanie potratených detí.

Mapovanie pamätníkov vo Fóre života

Pamätníky nenarodeným deťom vznikali na Slovensku počas uplynulých 30 rokov spontánne a nekoordinovane. Mnohé z nich vzišli práve z iniciatívy aktívnych občanov a samospráv, nie z Cirkvi. Na Slovensku je totiž veľa žien, ktoré majú skúsenosť aj so spontánnym potratom a keďže je aj táto téma stále tabu, nevysmútili si ju. Preto je dobré, že máme tieto miesta roztrúsené po celom Slovensku a každé miesto by už mohlo písať svoj vlastný pro-life príbeh. Pamätníky nenarodeným sú najvyhľadávanejšie práve v období dušičiek, kedy vo Fóre života žijeme kampaňou Sviečka za nenarodených. Už 20 rokov si každoročne spomíname na nenarodené deti zapálením sviece, napríklad aj pri pamätníku. Preto tieto miesta mapujeme a zviditeľňujeme. Len v Bratislave ich už máme 4 a rovnako v Košiciach. Nachádzajú sa nielen vo veľkých mestách, ako v Nitre, Prešove, Žiline, či Trnave, ale aj v Rajeckých Tepliciach, Partizánskom, Dunajskej Strede, Šali, Svidníku, či Stropkove alebo Námestove. Nasledujú desiatky ďalších miest a obcí, mnohé už aj s možnosťou pochovania, tak spomenieme aspoň niektoré: Prestavlky pri Žiari nad Hronom, Svätý Jur, Šamorín, Dubnica nad Váhom, Kamenná Poruba, Holice, Hermanovce, Šahy, Snina, Hontianske Trsťany, Poproč, Svit, Lipany, Dubovica, Skýcov, Kobyly, Spišská Belá a mnoho mnoho ďalších. K dnešnému dňu ich máme zmapovaných presne 118. Mnohé sa do našej mapy ešte nedostali, pokiaľ neboli aj mediálne zverejnené. Ak viete o ďalších pamätníkoch alebo ich plánujete vytvoriť, dajte nám o tom vedieť.

Sviečka za nenarodených na miestach posledného odpočinku

Hlavnou myšlienkou každoročnej kampane Fóra života je spomienka na všetky deti, ktoré sa z rôznych dôvodov nemohli narodiť, ale aj na ženy, ktoré o dieťa prišli. Strata týchto detí sa dotýka nielen matky a otca, ale celej rodiny. Sviečku za nenarodené deti preto spájame s Pamiatkou zosnulých 2. novembra. Je to spomienka na všetkých zosnulých narodených i nenarodených. Momentom, ktorý spája duchovný rozmer kampane s praktickým, je práve symbolická sviečka. Môžeme ju priniesť k pamätníku, k symbolickému hrobu, ku krížu, na hrobové miesto pre nenarodených alebo priamo na hrob nenarodeného dieťaťa. 

Najnovšie pamätníky nenarodeným sa podarilo vytvoriť koncom decembra minulého roka v Trnave a v marci tohto roka v Topoľčanoch. Prečo dnes ešte potrebujeme tieto miesta úcty nenarodeným? Veľmi výstižne to vyjadril nemocničný kaplán Rudolf Kopinec pri odhalení pamätníka na trnavskom cintoríne slovami: „Nech sa toto miesto…stane miestom stretnutí, modlitieb, miestom uvažovania a odovzdania bolestných situácií, ktoré nás kohokoľvek v našom živote alebo v živote našej blízkej rodiny môžu postretnúť a ktoré nás presahujú. Je však nesmierne dôležité, aby v ťažkej chvíli straty nenarodeného dieťatka boli ako láskavé a sprevádzajúceho osoby pri rodičoch lekári, zdravotné sestry, no i my kňazi.“ Tento pamätník tvorí známe súsošie rodiny od umelca Martina Hudáčeka, ktoré znázorňuje moment nadprirodzeného stretnutia skľúčených rodičov so svojim nenarodeným dieťaťom. Súčasťou pamätníka je aj 48 špeciálnych hrobových miest pre budúce pochovávanie nenarodených.

Zaujímavosť na záver

Prvým pápežom, ktorý navštívil miesto s pochovanými nenarodenými deťmi, bol Sv. Otec František. Toto miesto si vybral práve v deň pamiatky zosnulých 2. novembra 2018 na jednom z rímskych cintorínov Cimitero Laurentino. Na mieste s názvom „Záhrada anjelov“ strávil čas v tichosti a osobnej modlitbe medzi malými ozdobenými hrobčekmi nenarodených, ktorých si po smrti takto uctili ich príbuzní.   

Spracovala: Pavla Bicianová, 29.9.2023

Zdroj: archívy Fóra života a OZ Tóbi