Na ceste smútenia 

Mama, ktorá prežila nie jednu, ale dve straty počatých detí, nám v rozhovore približuje svoju osobnú cestu od bolestivého zážitku v nemocnici až po hľadanie útechy v duchovnej podpore. 

“Niektorí ma opravovali, že to nie je bábätko, ale plod alebo embryo. Nerozprávali o ňom ako o budúcom človeku. To ma najviac zraňovalo,” popisuje mama nenarodeného. Ako sa vyrovnala so stratou a začala proces liečenia, sa dočítate v rozhovore.

Zažili ste stratu. A nie jednu, ale hneď dve. Poviete nám, ako to celé začalo?

Minulý rok v októbri som potratila svoje druhé bábätko, prvá dcérka je na svete a má tri roky. O toto druhé dieťatko sme prišli približne v šiestom týždni tehotenstva, začala som špiniť, tak som šla do nemocnice. Tam mi to potvrdili. 

Čo sa dialo v nemocnici?

Mohla som sa rozhodnúť buď pre kyretáž, alebo tabletku, ktorá vypudí pozostatky z tela von. Rozhodla som sa pre tabletku.

Ako ste sa cítili v nemocnici?

Ťažko. Zažila som tam najmenej empatický prístup. Spočiatku som to vnímala ako krivdu voči mne a všetkým ženám, ktoré toto podstupujú, aj keď som zároveň vedela, že nie je ich úloha utešovať ma, aj keby mohla byť. Riešia tam takéto prípady každý deň a tým prichádzajú o schopnosť precítiť so ženami ich stratu.

V čom konkrétne ste pocítili chýbajúcu empatiu?

V prístupe k životu a v reakciách lekárov. Niektorí ma opravovali, že to nie je bábätko, ale plod alebo embryo. Nerozprávali o ňom ako o budúcom človeku. To ma najviac zraňovalo. Čakala som, že mi to povedia snáď nejakou umiernenou formou a dostanem aj vysvetlenie. 

U koho ste našli pochopenie, ktoré Vám chýbalo v nemocnici?

Od mojej sestry, ktorá tiež prišla o bábätko, som dostala informáciu, že takéto detičky sa môžu nechať aj pochovať. Nevedela som o tom vôbec nič. Zašla som do kostola za kňazom. On ma odkázal na pátra Milana Grossmanna, ktorý sa takýmto ženám venuje. Keď som si s ním zavolala, pocítila som, čo som tak veľmi potrebovala. Našla som pochopenie. Dobre mi padlo, že niekto cudzí so mnou súcití, že mi rozumie. Páter Milan nedegradoval naše dieťa, že je len plod alebo embryo, k celej situácii pristupoval s náležitou vážnosťou.

Okrem toho duchovného a ľudského, v čom praktickom Vám vedel poradiť?

Veľmi pekne mi ozrejmil celú situáciu, ktorá sa diala. Pýtala som sa, čo mám robiť, pretože som bola ešte pred zákrokom. Zo zdravotného hľadiska ma odkázal na gynekológa, s ktorým spolupracuje. On mi zas povedal o možnostiach, ako napríklad pozostatky uchovať, či to riešiť cez pohrebnú službu… Takéto informovanie a podporu by som dopriala každej žene, ktorá niečím podobným prechádza. Bol na telefóne, mohla som si s ním prerozprávať všetko, čo bolo potrebné, a zároveň bol ochotný pohreb vykonať. V tejto problematike je páter Milan veľmi špeciálny.

Ako ste sa cítili v momente samotného prekonávania potratu?

Keďže som potratila doma, bol to zvláštny pocit. Doktori ma len veľmi vecne informovali, čo mám očakávať. Dali mi tabletku a mne, laikovi, ako prvé napadlo, že vypadne zo mňa malý človiečik. Tej predstavy som sa hneď zľakla. Na internete som o tom nič nenašla. Len vďaka kamarátke – doktorke, ktorá prešla takouto skúsenosťou a ktorá mi povedala, aby som sa nebála, že telíčko ani vidieť nebudem, som potrat tabletkou doma podstúpila. Očakávanie bolo veľmi nepríjemné. Zároveň som v kútiku duše túžila zachytiť aspoň niečo, aby som sa vedela s bábätkom rozlúčiť. 

Ako prebiehalo pochovanie?

Rozhodla som sa bábätko pochovať v Šamoríne, kde sme sa časom chystali presťahovať. Buď sa platí hrob úplne nový, alebo sa pozostatky dajú do nejakého už existujúceho hrobu. My sme si vybrali už existujúci hrob. Páter Milan bol ochotný za mnou aj pricestovať a vykonať pohreb, no vtedy som požiadala miestneho kňaza o vykonanie pohrebu a zároveň aj za odslúženie svätej omše.

Potom ste sa začali tešiť, pretože ste boli opäť v očakávaní… 

O päť mesiacov neskôr, tento rok v marci, som potratila znova. Všetko sa to zopakovalo v tom istom čase. V šiestom týždni sa prestalo vyvíjať dieťatko. Keďže som to už raz prežila, bolo pre mňa o čosi jednoduchšie prejsť si tým. Hneď som vedela, komu mám zavolať ako prvému. Pátrovi Milanovi. Chcela som ho zároveň poprosiť, aby tentoraz vykonal aj pohrebný obrad. Opäť som si vybrala tabletku, čo mi odporučil i gynekológ. Pozostatky sme uložili do toho istého hrobu v Šamoríne, páter Milan odslúžil svätú omšu. Celkovo sa to už nieslo o niečo ľahšie.

Ako to prežíval Váš manžel? 

Zasiahlo ho to. Na dieťatko sme sa tešili od prvej chvíle. Ani on to nebral tak, že bábätkom je, až keď sa narodí. Aj on ho vnímal ako človiečika od začiatku. Aj napriek tomu, že nie je veriaci, nechal na mňa veci okolo pohrebu. Bol tam so mnou a stál pri mne. On bol mojou ľudskou oporou a páter Milan duchovnou oporou.

Prečo bolo vyslúženie svätej omše za vaše deti pre Vás také dôležité?

Kedysi som čítala, že nenarodené deti nie sú úplne v nebi, ale akoby za rohom a čakajú. A ja som nechcela nechať deti niekde za rohom. Verila som, že oni za to nemôžu a ani ja, že nestihli byť pokrstené. Potom mi páter Milan povedal o krste túžby, kde samotnou túžbou možno vykonať tento akt. Aj vďaka krstu na diaľku a následnému odslúženiu svätej omše sa stala moja bolesť zo straty znesiteľnou. Verím, že moje deti sú v nebi, a dúfam, že sa tam raz stretneme. Základom je nájsť odpovede na otázky, ktoré človek má. 

Ako reagovalo okolie na Vašu stratu?

Všetkým to bolo ľúto. Cítila som z ich strany podporu. Viacero žien v mojom blízkom okolí sa začalo vplyvom môjho príbehu tiež zdieľať o svojich stratách. Mne osobne tieto rozhovory pomohli v tom, aby som sa so smútkom vysporiadala o čosi ľahšie. Hlavne nech v tom ženy nie sú samy. Je však v poriadku aj to, keď o tom nerady rozprávajú. Mala som kamarátku, ktorá povedala, že ona sa nechcela o tom s nikým rozprávať, pretože nechcela byť ľutovaná. Avšak uvedomenie si toho, že v tom človek nie je sám, že sa to proste deje a že to nie je jeho vina, bolo prvým krokom k uzdraveniu nás oboch.

Aké pocity viny ste cítili?

Napríklad, že som mohla niečo lepšie jesť, že som sa nemusela stresovať, celkovo sa lepšie o seba starať. Pocit viny vychádzal aj z toho, že som už mala staršie dieťa, ktorému som venovala celú svoju pozornosť. Pri prvom dieťati som všetko tak prežívala, pri tom druhom som si ani nestihla uvedomiť, že som tehotná. Vinila som sa z toho, že som ho asi málo chcela, alebo že som naňho málo myslela, a preto vplyvom toho všetkého odišlo. No nemohla som za to. Bola to vývojová chyba, potvrdili mi to aj doktori. Je to vraj medzi nebom a zemou. Nedá sa to ovplyvniť ani stravou, ani ničím. 

Spomínali ste, že aj Vaša sestra prišla o bábätko. Tiež mala možnosť ho pochovať?

Moja sestra prišla o bábätko pred desiatimi rokmi. Vtedy nevedela o tom, že sa môžu nenarodené deti pochovávať. Ale dodatočne si nechala vyslúžiť svätú omšu za svoje nenarodené dieťa a symbolicky pochovala malý kamienok. Dala ho do hrobu nenarodených detí na pamiatku toho svojho, lebo ona už nemala k dispozícii telíčko. Takže dá sa to aj takto spätne a je to platné, či je to v tom okamihu, keď je to čerstvé, alebo aj neskôr dodatočne. 

Je pre Vás, ako pre matku, ktorá prišla o nenarodené deti, povzbudivé, keď vidíte horieť na cintorínoch a pri pamätníkoch sviečky za nenarodené detičky?

Veľa ľudí zapaľuje tieto sviečky, aj keď o nikoho maličkého neprišli. Už to evokuje súdržnosť a empatiu. Je to zároveň znak toho, že vnímajú hodnotu ľudskej bytosti aj v nenarodenom dieťati. Podľa môjho názoru to má veľký zmysel, lebo ženy z toho cítia oporu. Že to ľuďom nie je jedno a že záleží na živote už od počatia. 

Rozhovor spracovala Klara Hulecová