Pamätník nenarodeným deťom: Príbeh o strate, viere a nádeji

Sú chvíle, ktoré navždy zanechajú stopu v našich životoch, pripomínajúc nám, ako krehká a vzácna je prítomnosť tých, ktorých milujeme. Žiaľ, strata blízkej osoby je jedným z najťažších pocitov, s ktorými sa človek môže stretnúť. Niekedy tento smútok zanechá otázky a túžbu urobiť niečo hlbšie, niečo, čo by dokázalo aspoň čiastočne uchovať pamiatku a poskytnúť útechu.

Takýmto činom je napríklad iniciatíva na vytvorenie pamätníka nenarodeným deťom, ktorá sa zrodila z hlbokého smútenia Martiny po smrti jej blízkej tehotnej priateľky, a teda zároveň po smrti aj jej dieťatka. Táto bolestná skúsenosť Martinu motivovala konať a vytvoriť miesto, kde si rodiny a jednotlivci môžu uctiť pamiatku nenarodených detí a nájsť útechu v spoločenstve tých, ktorí prežili podobnú bolesť.

“Podnetom pre vznik pamätníka bola tragická udalosť – smrť priateľky, ktorá odišla náhle a príliš skoro. Bola tehotná v piatom mesiaci, a spolu s ňou prišlo o život aj nenarodené dieťatko, ktoré sa jej rodina rozhodla pomenovať Pavlínka,” hovorí Martina. 

Po jej odchode zostali tri deti a smútiaca rodina, ktorá sa snažila zmieriť s touto bolestnou stratou. Pripomínali si ju nielen ako skvelú matku a talentovanú umelkyňu, ktorá písala básne a fotila, ale hlavne ako ženu s neobyčajnou vierou a hlbokými životnými hodnotami.

“Počas celého života žila naozaj silnú osobnú vieru, živú, odovzdanú, bola nám príkladom v mnohých smeroch,” spomína na svoju priateľku Martina.

Pre Martinu však táto strata nezostala len bolesťou – stala sa poslaním. Po celý čas cítila potrebu vytvoriť niečo trvalé, symbolické a upokojujúce. A tak sa jej podarilo po štyroch rokoch vybudovať miesto pre všetkých, ktorí smútia za nenarodenými deťmi. Oslovila umelca Pavla Slezáka, ktorý pamätník navrhol, a potom ho osadili na cintoríne.

Pamätník nenarodeným si okamžite získal pozornosť a obľubu ľudí, ktorí k nemu prinášali anjelikov, zapálené sviečky a kvety. Pri pamätníku si začali nachádzať tiché chvíle na rozjímanie a modlitbu, občas dokonca pribudli malé úpravy, aby bol ešte krajší.

“Nedávno niekto pred pamätník osadil betónové platne, aby sme na ňom mohli umiestňovať viac sviečok,“ upresňuje dojato Martina. “Hoci pamätník zatiaľ nebol požehnaný, s príchodom nového kňaza do obce sa zvažuje, že mu tento dôstojný akt požehnania doprajeme.”

Pamätník pre nenarodené deti však nie je len miestom pre rozjímanie, je pripomienkou, že žialiť a trúchliť by sme nemali sami. Smútenie za svojím nenarodeným bábätkom môže byť začiatkom liečivej cesty za zmierením. Práve pamätníky predstavujú viditeľné spomienky na neviditeľné deti a sú bezpečným priestorom pre slzy, modlitbu, rozlúčenie. A možno vďaka ním dokážeme nájsť odvahu hovoriť o smútku otvorene, navzájom si prejavovať podporu a úctu a sprítomňovať hodnotu života aj nenarodených detí, hoci s nami boli len krátko. Pretože každý život je vzácny a zanecháva na tomto svete stopu. 

Martina chce povzbudiť všetkých, ktorí prišli o svoje nenarodené deti, aby našli odvahu vytvoriť takéto symbolické miesto aj vo svojom okolí. Každý z nás si zaslúži priestor, v ktorom sa môže stíšiť a nájsť pokoj pre seba aj pre duše svojich blízkych, či už narodených alebo nenarodených.

V článku používame fiktívne meno Martina, aby sme ochránili identitu respondentky, ktorá si praje zostať v anonymite.