“Moja sestra spontánne potratila a svoje dieťa oplakávala ešte niekoľko rokov. Hoci sa jej neskôr narodil zdravý syn, jej plač ma znervózňoval a niekedy takmer rozčuľoval. Nevedela som, ako jej pomôcť a tak som jej smútok ticho ignorovala. O pár rokov neskôr som potratila aj ja. Ten paralyzujúci žiaľ sa už ignorovať nedal. Trvalo mi niekoľko rokov vyrovnať sa s tým, že svoje dieťa nikdy nebudem držať v náručí a že skončilo v nemocnici ako biologický odpad. Tiež som pocítila, ako moje okolie bezradne ignorovalo môj smútok. Úplne by stačilo povedať : “Je mi to veľmi ľúto.“
Magda, 2 deti, 1 spontánny potrat
Kontakt
