„S manželom sme spolu chodili niekoľko rokov, potom prišla svadba a po svadbe túžba po rodine. Tri mesiace po svadbe som si urobila test a boli tam dve čiarky. Vysnené. Tehotenstvo bolo v podstate bezproblémové. V 5. mesiaci som začala jeden večer krvácať. Nedochádzalo mi, čo sa deje, až kým primár na pohotovosti nepovedal: “diagnóza – hroziaci potrat“. Zaliali ma slzy a nechápala som, ako je to možné, veď som v 5. mesiaci. Všade som čítala, že najhorší je prvý trimester. Dva týždne som bola v nemocnici. Zlé dni sa striedali s ešte horšími, až kým mi krčok úplne nepovolil a o tretej v noci mi začal nie potrat, ale pôrod. Monika sa narodila predčasne, príliš skoro na to, aby jej malé pľúcka dokázali dýchať, aby dokázala žiť na tomto svete. Je strašné trápiť sa na pôrodnej sále s vedomím, že vaše dieťa pri tom zomrie. Zatriasol sa mi svet, rozpadol sa, bol celý čierny a veľmi pomalý, prakticky sa môj svet prestal krútiť. Prišlo veľmi temné obdobie. Okrem toho, že som dostala zápal maternice a bola znovu hospitalizovaná, nadopovali ma hormónmi proti laktácii. Veľmi som sa obviňovala, stále som rozmýšľala, čo som mohla urobiť inak, viac jesť, menej sa stresovať. Cítila som sa prázdna, mala som nachystaný veľký balík lásky a zrazu som ho nemala komu dať. Cítila som sa menejcenná, opustená, nikto ma nechápal. Tie preplakané noci nikto nespočíta. Miliónkrát som sa pýtala prečo? Jediný liek som videla v tom znovu otehotnieť a vyplniť prázdne miesto. Ale nefunguje to tak, pretože každý je jedinečný a láska sa nedá takto nahradiť. Po troch mesiacoch sĺz,smútku, vyšetreniach u gynekológa, hematológa a genetika som otehotnela opäť. Bola som tak neskutočne šťastná, znovu som sa mohla smiať. Veľmi som sa bála, ale verila som, že to bude dobré. Z každej strany som počúvala, že takéto niečo sa mi nemôže stať dvakrát. Ale môže. Od tretieho mesiaca som bola hospitalizovaná v nemocnici, pretože krčok sa opäť otváral. Ležala som hore nohami, podstúpila som serkláž, 3 mesiace som sa nepohla z nemocničnej izby, bolo to náročné, ale mne na tom nezáležalo. Záležalo mi jedine na Rebeke, aby nešla za svojou sestričkou.. Na konci 6. mesiaca sa všetko zopakovalo. Začala mi odtekať plodová voda, serkláž sa mi potrhala, všetky metódy na udržanie tehotenstva zlyhali. Prežila som neskutočné fyzické bolesti, ale tá psychická bola väčšia.
Opäť boli tri hodiny v noci a ja som zvonila na sestričku, pretože prišli kontrakcie. Hneď po pôrode, keď bola Rebeka na svete, jej malé srdiečko bilo len krátko, pľúcka sa nedokázali nadýchnuť. Na pôrodnej sále bolo príšerne ticho, nikto nevedel, čo má povedať. Doktorka ma chytila a povedala, že som statočná. Vyznie to hlúpo, bolo to nemožné, ale ja som tak veľmi dúfala, že zaplače a že mi povedia, že je v poriadku. Ale oni ju odniesli vedľa. Ani jedna slza mi nevytiekla, cítila som takú veľkú prázdnotu, že ani ten smútok vo mne nebol. Proste nič, prázdno.
Bola som v ohrození života, stratila som veľa krvi, pretože som bola na liekoch na riedenie krvi a nestihli ich vysadiť, keďže nikto nevedel, kedy sa to stane. Všetko, čo sa dialo okolo mňa, mi unikalo. Len som nechápala prečo.
Čo zlé som urobila? Čo urobili moje deti, že takýmto krutým spôsobom odišli? Výčitky, výčitky, výčitky a otázky. Každý mi hovoril, nech s tým prestanem, že raz sa to dozviem, ale ja som to chcela vedieť hneď.
Som vďačná za to, že som mohla aspoň na pár mesiacov cítiť materinskú lásku a krásne kopkanie nožičiek v bruchu.”
Monika, 2 deti, 2 predčasné pôrody
Kontakt
