„Otázku ne/plodnosti sme riešili už pred svadbou. Aj preto sme prijali postupne 3 deti do náhradnej starostlivosti. Po 5 rokoch manželstva som otehotnela. Bol to šok a nesmierna radosť. No netrvala dlho. O dieťatko sme prišli v 7. týždni tehotenstva. Pamätám si to dodnes, bolo to na Deň detí, kedy som podstúpila kyretáž. Obdobie po potrate som prežívala zle, navonok som musela pri troch deťoch fungovať, ale vo vnútri to bolelo, veľmi. Často som plakala, keď som bola sama. Často sa mi zdalo, že už som v pohode, ale nebola som. Prišla nejaká situácia a znovu som smútila, nevedela som prekonať tú stratu. Po dvoch rokoch som pochopila, že nemôžem stále smútiť a dala som nášmu nenarodenému dieťaťu meno.
Po ďalších piatich rokoch som opäť nečakane otehotnela. Mala som obavy, ale zároveň som cítila obrovskú radosť. Celé tehotenstvo bolo ako sen, dieťatko som vynosila a dnes má 2 a pol roka.
Krátko po pôrode som zistila, že som tehotná. Tešila som sa, ale zároveň som mala veľký rešpekt, lebo druhé dieťa sa malo narodiť presne do roka po dcérke. Plánovali sme, ako to všetko spravíme, kam dáme druhú postieľku, aký kočík kúpime. Na Vianoce sme oznámili rodine, že nás bude päť. Po Vianociach sa však všetko zrútilo. Vyšli mi zlé krvné výsledky, nasledoval kolotoč vyšetrení a neistoty. Na podrobnom sone sa zistilo, že náš chlapček nemá šancu na prežitie. Zlyhávali mu všetky dôležité orgány, akurát srdiečko mal zdravé. S manželom sme sa prirodzene rozhodli, že na odporúčané UPT nepôjdem, ale budeme čakať. Po dvoch týždňoch lekár potvrdil, že akcia srdiečka nie je. Toto bol pre mňa jeden z tých bolestných momentov, keď je na monitore ticho. Bola som v 21. týždni tehotenstva. Išla som do nemocnice na vyvolanie pôrodu /píšem pôrodu, ale z medicínskeho hľadiska je to potrat/.
Všetko malo ísť rýchlo, po vyvolávačke som mala porodiť. Lenže ja som bola iný prípad, nešlo to ani po opakovaných liekoch, lekári krútili hlavou. Jedna blízka osoba mi v 4.deň vyvolávania pôrodu napísala sms, že sa mám s dieťatkom rozlúčiť. To bola ďalšia silná chvíľa, ale urobila som tak. V noci som dostala silné bolesti a porodila som na oddelení, nestihli ma previesť na sál. Ten moment, keď som svoje dieťa videla na zemi vo vyšetrovni ma bude sprevádzať asi stále. Veľmi som ho chcela vidieť do tváre, no lekár mi to vysvetlil, že radšej nie, že už bol dlhší čas bez života. Také to fyzické rozlúčenie mi veľmi chýba.
S pomocou manžela a jednej blízkej osoby sa nám podarilo vybaviť, aby sme si nášho chlapčeka pochovali. Pohreb bol iba za prítomnosti kňaza, mňa, manžela a našich detí. Po pohrebe som aj pod vplyvom povinností okolo detí často potláčala smútok. Veľmi mi pomáhalo ísť niekedy aj dvakrát denne na cintorín. Celé to obdobie, niečo vyše roka, poznačilo náš vzťah s manželom. Manžel svoj smútok riešil sám, ja sama. Prežili sme krízu, ale nezlomila nás, myslím, že skôr posilnila.
Stále som cítila, že chcem viac, že potrebujem uzdraviť sa. Prihlásila som sa v lete na víkendový seminár Ráchelina vinica. Lenže koncom leta som otehotnela štvrtýkrát. Moja radosť aj manželova bola veľká, bola som si istá, že tentokrát to dotiahneme do pôrodu. Opak bol pravdou, koncom septembra som opäť potratila v 9 .týždni. Bolí to, ale musíme ísť ďalej. Paradoxne som v našej obci pred rokom iniciovala postavenie pamätníka nenarodeným deťom.“
Andrea, 3 deti v náhradnej starostlivosti, 1 vlastné dieťa, 2 spontánne potraty, 1 predčasný pôrod v 21. tt
Kontakt
