Osobný príbeh

„Matejko sa nám narodil po viac ako 3-ročnej snahe otehotnieť. Bol naše vytúžené dieťa. Tehotenstvo prebiehalo bez problémov do 21. týždňa. Ten týždeň som začala slabo krvácať. Na druhý deň som prišla do ordinácie a nariadili okamžitú hospitalizáciu v nemocnici. Dali ma na pôrodnú sálu, pretože som bola veľmi otvorená. Hneď na začiatok poviem, že v 22. týždni tehotenstva nepovažujem pôrod dieťaťa za potrat. Povedali, že sa už nedá nič robiť. Lekárke som povedala, že chcem Matejka pokrstiť, ak sa narodí živý a keď nie, chceme ho pochovať. Veľmi hrubo a arogantne mi odvrkla, že na to sú zákony a že do 500g je to len biologický odpad, budeme len čakať na prírodu, čo príde. Stále som cítila pohyby dieťaťa. Nasledujúci deň ďalší lekár poprel možnosť mojej požiadavky. Manžela ani nikoho z rodiny za mnou nechceli pustiť. Manžel chcel byť pri pôrode, no povedali, že v takejto situácii v žiadnom prípade. Uprosila som sestru, aby ho aspoň na 10 minút pustili ku mne na izbu. V noci Matejko pôrod neprežil. Narodil sa o 3.00 hodine ráno, meral 26 cm a vážil 400 g. Keď som ho chcela vidieť, sestrička ho niesla tak, aby som ho vidieť nemohla. Až lekár povedal, že nie je dôvod na to, aby som ho nevidela. Lekári to klasifikovali ako potrat. Po mnohých komplikáciách (neznalosť zákona, odbíjanie, zisťovanie, kde sa telíčko nachádza, vyhrážanie sa medializáciou a súdom) a s pomocou M.Poloňovej sa nám nakoniec podarilo nášho syna pochovať.”

Lenka a Peter, predčasný pôrod v 22.tt