Som hlasom všetkých detí, ktoré sa nemohli narodiť…

Otec troch detí. Súčasne diakon. Najmladší profesor na Slovensku. Skromný, rozhľadený, vzdelaný a pokorný človek. Muž, ktorý sa snaží preniesť myšlienku a posolstvo o nenarodených deťoch preniesť aj za slovenské hranice. Ako sa mu to darí? Čo bolo motiváciou? Prečítajte si rozhovor s Pavlom Tománkom.

Ako je v Rakúsku nastavená spoločnosť na prolife témy?

Rakúsko vnímam v mnohých nastaveniach nie ako čiernobiele, ale skôr ako pestrofarebné. V Rakúsku sú prolife organizácie, ale majú oveľa silnejších prolife oponentov. Bohužiaľ, mnohé veci, tak ako aj na Slovensku, sú politicky podfarbené, preto aj dobré veci sa často ťažko pretláčajú. Mojou základnou úlohou bolo oponovanie na otázku: Prečo idem bojovať za nenarodené deti, veď to už mnohé organizácie v Rakúsku robia? Mojou odpoveďou bolo: Idem bojovať aj za tých, ktorých spoločnosť odpísala nie pre to, že teraz nie je vhodný čas narodiť sa, ale pre to, že v mnohých prípadoch spoločnosť odpisovala práve tie deti, ktoré sa mali narodiť v niektorých aspektoch ako nedokonalé, teda postihnuté. Mojou úlohou nie je, aby sme zachraňovali len dokonalé deti, ale každé dieťa, aj to, ktoré počas tehotenstva javí známky nedokonalosti. Ja sám som živým príkladom tejto nedokonalosti. Mal som byť potratený, pretože som mal byť postihnutý. A vidíte, som tu a som postihnutý. Postihnutý tým, že neprestávam bojovať za tých, ktorých mnohí odpísali ešte pred narodením.

Aká bola vaša cesta k diakonátu? Čo Vás hnalo, že ste sa nevzdali a žiadali o diakonát? Predsa len, mali ste manželku, vzdelanie… muselo byť za tým niečo veľmi silné….

Nie ja som si vyvolil Boha, ale Boh si vybral mňa. Prečo zrovna mňa? Na to vám neviem odpovedať. Beriem to ako veľké tajomstvo, ktoré mi Boh postupne dáva spoznávať. Odmalička som chodil do kostola, najmä s babkou. Ak bol niekto tu, na zemi, ktorý mi vyprosil cestu k Bohu, tak to bola babka, ktorá sa o mňa starala viac ako moja mama. Nebolo to pre to, že by nás mama nemala rada, to vôbec nie, ale keď nám zomrel otec a mama musela pracovať, aby nás uživila, babka bola matkou, otcom, všetkým, v mnohých častiach života aj obrazom milosrdného Boha. Manželku som si vymodlil od Boha. Nie je to vôbec klišé. Keď mala moja manželka autonehodu, pri ktorej jej zomrela mamička a moja manželka mala zomrieť tiež, vyslovil som modlitbu: Pane, prosím, ak je to možné, zober si radšej mňa, ale nedovoľ, aby moja priateľka (vtedy sme ešte neboli manželia) zomrela. Som rád, že Boh vypočul túto moju modlitbu tak po svojom a nechal tu na zemi aj mňa, i manželku. Ja som dal Bohu slobodné áno, dal som mu rodinu, deti, vzdelanie, skromný majetok, vzťahy. On mi to celé zobral, požehnal a vrátil. Nie je nič viac, ako keď je vo vzťahu neskutočná dôvera. A to platí medzi mnou i manželkou, ako aj medzi mnou a Pánom.

Ako v praxi vyzerá diakonát?

V Rakúsku má diakonát dve podoby: buď ste zamestnancom Cirkvi a ste ňou platení, alebo či nie ste zamestnancom Cirkvi, no vykonávate všetko, čo diakon môže robiť a keďže nie ste platený Cirkvou, robíte to vlastne vo svojom voľnom čase. A to je môj prípad. Učím na Slovensku, na základných školách, na univerzite, učím na špeciálnej škole v Rakúsku. Viacerí ľudia mi hovoria, že veľmi veľa robím pre Cirkev a farnosti v Rakúsku, hudba, spev, vysluhovanie sviatostí, zapájanie sa do folklóru, boj za nenarodené deti a pod. Pýtajú sa ma, koľko za to mám? Keď im poviem, že nič, že nie som platený, tak sa ma pýtajú, prečo to vôbec robím, či som hlúpy robiť zadarmo? Na to odpovedám, že ak ma majú ľudia považovať za hlúpeho pre to, že robím tieto veci a zadarmo, tak rád tým hlúpym zostanem…

Pôsobíte ako diakon aj na Slovensku alebo len v Rakúsku?  Čomu sa venujete okrem toho?

Som vysvätený v Rakúsku, poverený biskupom, kardinálom slúžiť vo farnostiach, ktoré mi určí. Naviac som dostal poverenie starostlivosti aj o Slovákov a slovenské komunity žijúce v Rakúsku. Máme slovenské bohoslužby slova, slovenské sv. omše, vysluhovanie sviatostí v rodnom jazyku. Volajú si ma aj na Slovensko, kde robím hlavne predmanželské prípravy. Ak niekto za mnou príde, že potrebuje to alebo ono, vždy sa spýtam, kde to chce mať a v akom jazyku (anglicky, nemecky alebo slovensky).

Keďže ste aj diakon, ako vnímate, resp. čo odporúčate ľuďom, čo má človek robiť z dlhodobého hľadiska, aby neopustil svoju vieru, resp. aby vytrval?

Ak sa budeme pozerať na vieru ako matériu, je otázka času, kedy príde k syndrómu vyhorenia vo viere. Ak sa budeme pozerať na vieru ako dar od Boha, potom je rast vo viere o vzájomnom vzťahu s Bohom. Ak niekoho milujete, nemusíte mu to stále hovoriť. Je to vidieť. Žijete to. Ak zoberieme svoju vieru ako vec, matériu alebo im podobné vyjadrenia, potom ľahko skĺzneme do podávania výkonov pre Boha, než aby išlo o život s Bohom.

Vyštudovali ste 5 vysokých škôl. Ako to vnímala vaša manželka? Neutrpel váš  rodinný život?

……………

Celý rozhovor už čoskoro bude uverejnený v Slovo+. Po uverejnení doplníme link.

Pripravila: Kristína Majerová