Viditeľné spomienky na neviditeľné deti

Autorka: Klára Hulecová

Od nepamäti si ľudia uctievali telá svojich zosnulých príbuzných dôstojným pohrebom. Odprevádzali dušu človeka na svojej poslednej pozemskej ceste. Nie však každú dušu. Nebolo zvykom pochovávať deti, ktoré boli na tomto svete len veľmi krátko. Niektoré boli choré, iné naopak nechcené, no napriek tomu boli tu, medzi nami. Hoci nemali možnosť prežiť pozemský život, no zanechali stopu v srdciach a spomienkach.

Strata v spojení s hlbokou úctou k ľudskému životu vytvorila myšlienku pamätníkov nenarodeným. Symbolizujú rozlúčku a tichú spomienku na nevinnú dušu. Sú miestom, kde je možné nežnou myšlienkou odovzdať svoj smútok za stratou. 

Na Slovensku ich je takmer 120 v rôznych podobách, napríklad ako sochy, pamätné tabule či monumenty. Mnohé sú dnes prepojené aj s hrobovým miestom pre pochovanie „neviditeľných“ detí.

Nie vždy však o strate dieťaťa či o samotnom potrate bolo možné hovoriť nahlas. Komunistický režim uprednostňoval „výhody netehotnej“ ženy, ktorá do systému prinesie viac, ako tá, ktorá je s dieťaťom doma. A tak zlegalizovali v roku 1957 umelé potraty, čo ruka v ruke prinieslo možnosti antikoncepčnej tabletky. 

Namiesto očakávaného zníženia umelých potratov vďaka dostupnej antikoncepcii sa však stal presný opak. Spoločnosť potraty brala ako nevyhnutné riešenie “problému”. Nakoľko pro-life lekári odmietali vykonávať potraty a boli za to trestaní, gynekológii sa radšej vyhýbali. A tak ostali ženy len napospas jasnému zákonu a systému, ktorému nedokázali vzdorovať.

Aj napriek všetkému sa však v tom čase zrodili bojovníci za život, ktorí vyrástli z podzemnej Cirkvi. Anton Neuwirth, Silvester Krčméry a ďalší. Tí svoje presvedčenie vštepili aj svojim deťom, dnes známym ako pro-life osobnosti – Anna Záborská a Vladimír Krčméry. 

Postupne sa na Slovensku začalo tvarovať silné pro-life cítenie. Veľkým medzníkom boli dve bioetické a pro-life konferencie v 90-tych rokoch, ktoré pomohli mnohým pochopiť zmysel boja za ochranu života od počatia až po prirodzenú smrť. Začali vznikať prvé občianske združenia a pro-life iniciatívy. A práve v tomto čase sa zrodila aj myšlienka pamätníkov nenarodeným.

Veľkou inšpiráciou bolo práve Taliansko, kde bolo možné pochovať nenarodeného dieťaťa už od roku 1988. O tri roky neskôr tam vznikol aj prvý pamätník nenarodeným v podobe sochy matky s deťmi v náručí.

Symbolika pamätníkov vyvolala u nás aj v Taliansku protichodné reakcie. Na jednej strane išlo o veľkú vlnu pochopenia, na strane druhej kritiky. Tá prichádzala najmä z feministických kruhov. Pamätníky označovali za symbol nenávisti voči ženám aj napriek tomu, že za ich vznikom stáli vo väčšine práve ženy, ktoré o svoje vytúžené bábätko prišli. 

Že išlo o pozitívnu a terapeutickú iniciatívu ukázal koniec koncov aj fakt, že v nasledujúcich rokoch vzniklo množstvo pamätníkov a hrobových miest pre nenarodené deti, ktoré iniciovalo veľa matiek, kňazov či organizácií.

Prvým kňazom, ktorý poukázal na dôležitosť pochovávania potratených detí, bol Juraj Jendrejovský, nemocničný kňaz v Martine. Priekopníčkou pochovávania nenarodených detí je však žena, matka, pro-life aktivistka, zakladateľka združenia OZ Tóbi a dnes už aj laureátka Ceny Antona Neuwirtha 2023 Magdaléna Poloňová. V roku 2005 sa totiž vďaka nej dostala táto možnosť aj do slovenskej legislatívy. Náš zákon o pohrebníctve už 18 rokov umožňuje pochovávať aj nenarodené deti. 

Združenie pani Poloňovej OZ Tóbi zase pomáha rodičom s pochovaním nenarodeného bábätka, zdieľa s nimi bolesť a nenahraditeľnú stratu a pomáha liečiť.

Je koniec októbra a v najbližších dňoch sa mnohí vyberieme na cintoríny zapáliť sviece, venovať modlitbu a tichú spomienku  našim zosnulým príbuzným. Pozývame vás nezabudnúť aj na tie najmenšie, najzraniteľnejšie bytosti – nenarodené deti. 

Pamätníkov je už takmer 120 na celom Slovensku. Vo Fóre života sme aktualizovali mapu pamätníkov, kde s veľkou pravdepodobnosťou nájdete nejaký aj vo vašom meste či dedine. Vyberte sa tam 2. novembra a zapáľte sviečku za nenarodené deti. Ak pamätník vo vašej obci nemáte, môžete sviečku zapáliť pri kríži na cintoríne. Rozsvieťme Slovensko tichými spomienkami v nežnom plameni. 

Ak by ste chceli o pamätníkoch zistiť ešte viac, prečítajte si detailnú genézu ich vzniku a vývoja od našej kolegyne bioetičky Pavly Bicianovej na odkaze nižšie.