Matilda – krátky život, ktorý zanechal večnú stopu

Strata dieťaťa počas tehotenstva patrí k najťažším skúškam, aké môže rodič zažiť. Napriek tomu, že o tejto téme sa často mlčí, mnohé rodiny nesú vo svojich srdciach túto bolesť – tichú, no veľmi skutočnú. 

Nasledujúci príbeh manželov Klaudie a Jozefa (mená boli zmenené) je svedectvom o viere, nádeji a túžbe dopriať svojmu nenarodenému dieťaťu dôstojnosť, ktorú si zaslúži. Ich dcérka Matilda síce neuzrela svetlo tohto sveta, no stala sa navždy súčasťou ich rodiny – a ich svedectvo môže pomôcť mnohým, ktorí prežívajú podobnú bolesť.

Príbeh s našou Matildou sa odohral pred dvoma rokmi.

Klaudia: Máme dve malé deti. S manželom sme sa spoznali neskôr a aj keď sme spolu dlho nerandili, vzali sme sa krátko pred mojou tridsaťpäťkou – manžel bol o desať rokov starší. Hoci sme deti chceli hneď, v otázke rodičovstva sme mali otázniky, či a kedy sa nám podarí ich mať. Predsa len – ja s jedným vaječníkom a on už „mal svoj vek“.
Prvý syn nám bol dopriaty veľmi rýchlo, až nás to prekvapilo. Druhý syn sa podaril po ďalších dvoch rokoch, a tak sme boli spokojní a Bohu vďační, že sme to stihli. Mala som už tridsaťsedem – „geriatrická matka“.
Tehotenstvá boli bezproblémové, deti zdravé. O tretie dieťa sme sa cielene nesnažili, predsa len nám dávali zabrať naše dve šidlá. V kútiku duše som však dúfala, že sa tretie dieťa podarí – hodilo by sa dievčatko.
Manžel, hoci sa nesmierne snažil, staral sa a deťom venoval veľa času, bol často vyčerpaný. Niet divu – ťahalo mu na päťdesiatku a jeho kamaráti už boli starí rodičia. Pri rozhovoroch o treťom dieťati sa väčšinou pýtal: „A myslíš, že to zvládneme?“

Jozef: Naši synovia mi zmenili svet. Veľmi som sa z nich tešil a vďaka nim som spoznal, čo je to rodičovská láska. Dovtedy som k deťom výrazný vzťah nemal, ani skúsenosti. Bolo to krásne, no zároveň som si uvedomoval veľkú zodpovednosť. Hovoril som si, že keby som bol mladší, možno by som chcel aj viac detí. V tomto veku som však s tretím dieťaťom už veľmi nerátal, aj keď som to v kútiku duše nevylučoval.

Klaudia: Obavy teda boli, ale počatiu sme sa cielene nevyhýbali. Predsa len – Pán Boh vie, čo zvládneme. Keď sa nasledujúce dva roky nič neudialo, zmierila som sa s tým, že ďalšie deti už nebudú.
Bolo to krátko po oslavách manželovej päťdesiatky, ja som mala čoskoro štyridsať, keď som zistila, že som tehotná. Takýto „jubilejný darček“ ma naozaj prekvapil.
Priznám sa, že som v tom prekvapení žila pár dní, kým som sa odhodlala to manželovi povedať. Čakala som na vhodnú chvíľu. Bol prekvapený, tiež to už nečakal, ale objal ma so slovami: „No tak dobre, hlavne nech je zdravé.“

Jozef: Keď som sa dozvedel, že čakáme tretie dieťa, bol som síce zaskočený, ale potešil som sa. Zároveň som začal premýšľať, koľko budem mať rokov, keď dieťa bude v puberte, a či naň budem mať ešte energiu. Zbožne som si prial, aby sme to celé zvládli.

Klaudia: Tehotenstvo som od začiatku prežívala ťažšie – často mi bolo zle. Úplne iné ako tie predchádzajúce. Bola som unavená a popritom som sa starala o dvoch malých chlapcov. Bábo mi dávalo zabrať, preto som si myslela, že to bude dievčatko.
Postupne sme sa zžili s tým, že nás bude viac. Aj deti sa tešili. Museli si len zvyknúť, že mame sa už neskáče po brušku, lebo tam rastie bábätko. Postupne sme to oznamovali aj príbuzným.
Keďže predchádzajúce tehotenstvá boli bezproblémové, aj teraz som verila, že dieťa donosím. Len som sa modlila, aby bolo zdravé.

Jozef: Videl som, že manželku tehotenstvo viac vyčerpáva, ale nenapadlo mi, že by sa mohlo stať niečo zlé.

Klaudia: Vždy, keď som na sone bábo videla, bola som šťastná. Naposledy, vo štvrtom mesiaci, mi aj zamávalo. Pohlavie ešte nechcelo ukázať.
Prišli krvné testy na genetické choroby a my sme netrpezlivo čakali na výsledky.
V poslednom týždni som si však všimla, že bruško mi akosi prestalo rásť. Cítila som sa síce dobre, ale niečo nebolo v poriadku. V noci som sa budila s nepokojom.

Jozef: Snažil som sa ju upokojiť, veril som, že bude všetko v poriadku.

Klaudia: Na kontrole mi lekár oznámil, že výsledky nedopadli dobre. Hneď išiel skontrolovať bábätko a potvrdilo sa – srdiečko už, bohužiaľ, nebilo. Podľa veľkosti to vraj bolo už niekoľko týždňov.
Ešte mi povedal, že to bolo dievčatko.
Napriek tušeniu to bol šok a veľká bolesť – celá tá krásna rozprávka sa zrazu rozplynula. Práve som prekročila sedemnásty týždeň.
Môj lekár bol veľmi empatický, snažil sa ma podporiť. Povedal mi, že máme právo dieťa pochovať, a do správy pre nemocnicu uviedol, aby mi vyvolali pôrod, nie kyretáž.
Doma sme si s manželom poplakali. Prišli otázky a výčitky – Prečo? Čo som zanedbala? Či nás Boh nechcel uchrániť od niečoho horšieho? Či sme si ďalšie dieťatko nezaslúžili? Manžel mi bol veľkou oporou.

Jozef: Keď mi to povedala, bolo mi to veľmi ľúto. Mal som výčitky, že som mal predtým obavy, či to zvládneme. Teraz to už nebolo podstatné. Deťom sme zatiaľ len povedali, že maminka musí isť kvôli bábätku do nemocnice. Rozhodli sme sa dieťa pochovať. Prišlo mi to ako samozrejmosť. Brali sme to dieťa už ako člena rodiny. Vybrali sme mu meno – Matilda.

Klaudia: V nemocnici mi potvrdili, že pre veľkosť plodu bude potrat vyvolaný pôrodom na ďalší deň.

Keď som povedala, že chcem dieťa aj pochovať, odhovárali ma, že je to zbytočné a nákladné. Nechápala som, prečo by mal byť pohreb prekážkou. Vedela som len jedno – moje dieťa, akokoľvek malé, nepatrí do biologického odpadu.

Umiestnili ma do prázdnej izby, za čo som bola vďačná. Potrebovala som si usporiadať myšlienky a pochopiť, čo bude nasledovať. A tak sa začala moja „expedícia do neznáma“ – ako pochovať nenarodené dieťa. Hľadala som informácie, právne výklady, skúsenosti iných rodičov. Obrátila som sa na Fórum života, kde mi jedna milá právnička podrobne vysvetlila, ako postupovať, a dodala mi odvahu.

Zistila som, že v Bratislave nie je cintorín určený na pochovávanie nenarodených detí, iba pamätníky. Dostala som kontakt na pani zo Svätého Jura, ktorej sa podarilo v rámci miestneho cintorína vytvoriť malé hrobové miesto pre takéto deti – no to bolo už plné. Skúsila som aj Šamorín, ale tam mi povedali, že pochovávajú len miestnych obyvateľov. A tak som začala obvolávať pohrebníctva, pretože len ony môžu oficiálne nakladať s ľudskými pozostatkami.

Tam som však narazila na ďalší problém – vysoké ceny a nepripravenosť systému. Najmenšia truhlička, ktorú mi ponúkli, bola určená pre dieťa s hmotnosťou štyri až päť kilogramov, a tomu zodpovedalo aj veľké hrobové miesto. Náklady sa rýchlo vyšplhali na štyri cifry. Nikto nezohľadňoval, že moje dieťa bolo veľké len ako dlaň. V ďalších pohrebníctvach to bolo podobné – žiadne menšie možnosti, žiadna úprava pre takéto situácie. Mala som pocit, že celý systém s tým vôbec nepočíta.

Smutná som znovu volala do Fóra života. Poradili mi, že v okolí Banskej Bystrice existuje pohrebníctvo, ktoré má skúsenosti aj malé truhličky, a dokonca by bolo ochotné pricestovať do Bratislavy a prevziať naše dieťa. Cítila som nádej, no zároveň to bolo absurdné – nosila som v sebe mŕtve dieťa, ktoré malo čo najskôr opustiť moje telo, a pritom som ešte stále nemala isté miesto, kde ho pochovám.

Jozef: Keď mi manželka volala, ako sa veci majú a s čím sa borí v tejto situácii, obdivoval som ju. Zároveň som sa o ňu bál. Bol som ochotný ju podporiť v akomkoľvek riešení, aby sme naše dieťa riadne pochovali, nech to stojí, čo to stojí.

Klaudia: Keď sa napokon pôrod spustil, videla som ju – drobnú, krehkú, s malou hlavičkou, rúčkami, nožičkami. Sestrička ma zahriakla, aby som sa nepozerala, ale som rada, že som ju videla. Aspoň viem, že existovala, že bola skutočná. Trvala som na tom, že ju chcem pochovať, pretože keby som to neurobila, veľmi ľahko by skončila „na nesprávnom mieste“.

Po prepustení z nemocnice sme pokračovali v zháňaní riešenia. V prepúšťacej správe bol kontakt na zazmluvnené pohrebníctvo, ktoré dieťa odviezlo do krematória, kde malo byť uskladnené, kým sa rozhodneme. Aj za to si, samozrejme, účtovali poplatok.

Nakoniec sme našli riešenie – pochovať ju do hrobu starých rodičov, neďaleko Bratislavy. Miestne pohrebníctvo nám ochotne pomohlo a dokonca našlo malú truhličku z výkladu, ktorá sa na tento účel hodila. Tak sme sa s našou Matildou mohli dôstojne rozlúčiť.

Až neskôr som sa dozvedela, že v okolí pôsobí kňaz a odborník na perinatálny hospic, ktorý pomáha rodičom v podobnej situácii – nielen duchovne, ale aj prakticky. Pomáha vybaviť formality a nasmerovať rodiny, ktoré si týmto prechádzajú. Nech sa o ňom vie viac, pretože takýchto rúk, ktoré vedia pomôcť, nie je nikdy dosť.

Jozef: Pohreb sa konal len za účasti nás rodičov, ale dôstojne s veľmi ochotným pánom farárom, ktorý povzbudil naše duše, aby sme žili v nádeji, že sa tam hore všetci stretneme.

Klaudia: Deti sme upokojili, že bábätko bolo choré a odišlo do nebíčka.
Hoci čas beží, Matilda je stále s nami. Sme vďační, že sme sa nedali odradiť systémom.

Je to náš anjel, ktorý náhle prišiel, dal nám lekciu a odišiel. Tam hore sa za nás prihovára.

Ďakujeme Klaudii a Jozefovi, že sa rozhodli podeliť o svoju skúsenosť, hoci anonymne. Ich otvorenosť a odvaha prinášajú svetlo do témy, o ktorej sa často mlčí. Pripomínajú nám, že láska rodiča k dieťaťu nekončí jeho stratou – a že aj krátky život má večný význam.

Zároveň nám ich svedectvo ukazuje, že je ešte mnoho čo naprávať a vyučovať k citlivosti – nielen našich blízkych, ale aj nemocničný personál, úradníkov a pracovníkov pohrebníctiev, ktorí sa s takýmito situáciami stretávajú. Každý rodič by mal mať možnosť prežiť rozlúčku so svojím dieťaťom dôstojne a bez zbytočných prekážok.

Veríme, že otvorený dialóg, osveta a praktická pomoc môžu priniesť zmenu – aby rodičia, ktorí prežívajú stratu, nestratili vieru v to, že ich nenarodené dieťa má miesto a hodnotu. A aby raz bolo samozrejmosťou, že aj nenarodené deti majú právo na úctu a pokojné miesto posledného odpočinku.

Nech svetlo Sviečky za nenarodené deti, ktoré v týchto dňoch zapaľujeme po celom Slovensku, pripomína všetky nenarodené deti – aj malú Matildu – a nech je symbolom nádeje, že každé dieťa, nech jeho život trvá akokoľvek krátko, má miesto v našich srdciach.