Niesť si v náručí mŕtveho prvorodeného syna je strašný pocit

Smrť dieťatka si nepraje zažiť žiadny rodič. Tobôž, keď sa to stane v druhej polovici tehotenstva. Predstavte si, že ako matka dieťaťa dostanete po jeho pohrebe odtlačky detských rúk a nožičiek. Spomienka, ktorá bolí. Spomienka, ktorá stále žije.

O svoju skúsenosť sa s nami podelili manželia Peter a Magdaléna, začo im veľmi ďakujeme. O týchto veciach sa naozaj nehovorí ľahko.

Matejko bol vaše prvé dieťa, resp. vaše prvé tehotenstvo?

Peter: Áno, po trojročnom manželstve a snahe o dieťa. Manželke krátko po svadbe vyoperovali jeden vaječník. Aj to sme sa neskôr dozvedeli, že zbytočne. Druhý vaječník nefungoval tak, ako mal. Všade nás posielali len na umelé oplodnenie, čo sme kategoricky odmietli. Dohodli sme sa, že ak sa nám nepodarí počať prirodzene, deti si adoptujeme. Vďaka Pánu Bohu a nepriamej pomoci skvelého odborníka a prolife doktora Wallenfelsa sa nám podarilo koncom roku 2011 počať nový život. Prirodzenou cestou.

Magdaléna (ďalej len Lenka): Áno Matejko bol prvý, vytúžený a vymodlený synček po viac ako troch rokoch snaženia sa.

Aké bolo tehotenstvo? Objavovali sa nejaké komplikácie, ťažkosti, alebo bolo relatívne bezproblémové?

Lenka: Tehotenstvo bolo relatívne bezproblémové. Na začiatku som trochu krvácala, čo po pár dňoch prešlo. Problém začal pri krvácaní až na začiatku 22. týždňa. Bola som na 3D ultrazvuku, kam nás poslali z genetiky. Tam bolo všetko v poriadku. Lekár mi poprial bezproblémové tehotenstvo a šťastný pôrod. V ten deň som ešte volala svojmu vtedajšiemu gynekológovi, že krvácam silnejšie. Povedal mi, že mám prísť na druhý deň ráno do ambulancie. Odtiaľ ma poslali do nemocnice, kde som bola až do konca tehotenstva. Podľa môjho názoru lekár už vtedy vedel, že je zle.

Matejko sa predčasne narodil v 22. týždni tehotenstva. Musel to byť veľký šok. Pri pôrode, žiaľ, zomrel. Zistili lekári, prečo sa tak stalo? Vedelo sa, že sa asi Matejko narodí mŕtvy, alebo dávali lekári ešte nejakú šancu?

Lenka: Nikto z lekárov nám nevedel povedať, prečo sa to stalo. Lekár, ktorý bol pri pôrode, volal detského lekára. Nakoľko som mala telefón za hlavou, zreteľne som počula všetko, čo povedal: „Ni,e neprídem.“ Lekár sa ho ešte raz spýtal: „Odmietate prísť k dieťaťu?“ Odpoveď znela: „Áno, odmietam. Tam nie je šanca.“ Príčinu nám povedal až môj nový gynekológ. Zmenila som gynekológa, keď som ostala znovu tehotná s Matúškom a začali sa mi znova problémy. Verdikt znel slabý krček maternice.

Keďže som cítila pohyby do samého konca, dúfala som, že pôrod prežije. Rozplakala som sa, až keď som porodila. Pán mi dal toľko síl, že celý pôrod som sa držala.

Vaša manželka si želala, aby ste mohli byť v tej ťažkej chvíli pri nej. Podarilo sa to?

Ilustračná fotografia

Peter: Pri pôrode som nemohol byť. Horko-ťažko sme však boli na chvíľu spolu deň pred pôrodom. Našťastie, vďaka mobilom sme boli stále v kontakte.

Lenka:  Nie, nepodarilo sa. Pre mňa bol najťažší samotný pôrod. Pri ňom Peter byť nemohol. S manželom som bola až v nasledujúci deň ráno.

Matejko pôrod neprežil. Ako pristupovali k tomu lekári? Dovolili sa vám s ním rozlúčiť? Mohli ste ho vidieť?

Lenka: Po pôrode som chcela Matejka vidieť. No sestričky ho odnášali tak, aby som na neho nevidela. Keď to zbadal lekár, tak im povedal, aby mi ho ukázali. Nebol dôvod, aby som ho nevidela. Vyzeral, akoby spinkal. Stále mám pred očami to maličké uško. Ešte podotknem, počas dní utorok, streda a štvrtok som sa stretla aj s lekárkou, pri ktorej som sa len modlila, aby som nerodila pri nej. Bola tam však aj iná lekárka, o ktorej som v danom momente ani nevedela, že je lekárkou. Stála pri mne, hladila ma po hlave, podávala mi servítky. Cítila som empatiu. Až po pôrode nám františkánsky kňaz povedal, že to je mladá lekárka, ktorá po privezení ťažkého prípadu sa za daných ľudí modlí v kaplnke. Pri pôrodoch, ktoré ona vedie, v takýchto náročných situáciách, dieťa aj pokrstí. Pri nás bola tiež, ale len ako dohliadajúci lekár.

Ako vyhodnotili túto situáciu lekári?

Lenka: Klasifikovali to ako potrat. Do 25. týždňa tehotenstva je to klasifikované ako potrat.

Vašou túžbou ako aj túžbou vašej manželky bolo dieťatko pokrstiť, ak sa narodí živé, a keď nie, tak ho pochovať. Aká bola realita?

Peter: Prognózy boli veľmi zlé. Vedeli sme, že keď sa narodí, nebude dlho žiť, možno pár minút alebo hodín. Na oddelení bola minimálne jedna veriaca lekárka a chceli sme, aby bolo naše dieťa pokrstené aspoň laikom, keďže bolo v nebezpečenstve smrti. Žiaľ, Matejko neprežil samotný pôrod. Narodil sa už mŕtvy. Ja som predpokladal, že v 21. storočí bude jeho pochovanie úplne normálna súčasť nášho života. Šok bol obrovský, keď v nemocnici povedali, že do 25. týždňa je to len potrat a biologický odpad, ktorý treba spáliť v spaľovni. Šok! Kam sa podela elementárna ľudskosť? Kde to žijeme? V 21. storočí? Veď do poslednej chvíle manželka cítila jeho pohyby. Mal už takmer 30 cm. Už to nebolo len embryo, bol to normálny vyvinutý ľudský jedinec.

S významnou pomocou pani Magdalénky Poloňovej z občianskeho združenia Tóbi, ktoré sa zaoberá aj pomocou s pochovávaním nenarodených detí, sa nám podarilo zvrátiť osud mŕtveho telíčka nášho synčeka. Bol odvezený na patológiu. Manželka ešte päť dní zostala v nemocnici na pozorovanie. Po prepustení som prostredníctvom pohrebnej služby zabezpečil prevoz telíčka k nám do obce, do Domu nádeje (dom smútku je trochu deprimujúce pomenovanie). Pohrebné obrady na miestnom cintoríne sa takmer nelíšili od bežného pohrebu. Pohreb bol v kruhu rodiny, priateľov a kolegov. Nikde sme to nezverejňovali.

Truhlička bola zatvorená. Tesne pred obradom sme s ním chceli byť len my sami. Otvoril som truhličku, aby sme sa s ním ešte mohli rozlúčiť, prikryli sme ho krstnou košieľkou. Do ruky sme mu dali ruženček. Najmenšia truhlička pre deti je cca 60 cm. Mali sme bielu. Sám som niesol truhlu k hrobovému miestu, cez celý cintorín. Niesť si v náručí mŕtveho prvorodeného syna je strašný pocit…

Lenka: Veríme v krst túžby a veríme, že Matejko je v Božom objatí.

Vy ste spravili obraz z odtlačkov Matejkových ručičiek a nožičiek a dali ste ho manželke počas jeho pohrebu. Tušila to? Prečo ste sa rozhodli takto?

Peter: Autentické odtlačky som manželke daroval až po pohrebe. Bol to pre ňu ako darček od syna – jeho rúčky a nožičky. Netušila to. Malo to byť ako darček.

Ja si ani nepamätám, ako a kde mi to prišlo na um. Vedel som, že niečo také existuje. Predáva sa to bežne v hračkárstve tzv. baby odtlačky. Mnohí to poznajú, je to taká hmota ako plastelína, ktorá časom stvrdne. Pamätám si, že som rozmýšľal nad tým, akú pamiatku na Matejka budeme mať. A zrejme to mohlo byť aj vnuknutie Ducha Svätého. Nemal som poňatia, či sa mi to vôbec podarí, aké veľké bude mať rúčky a nôžky, či nebudú moc malinké, moc krehké, veď predsa nikdy predtým som takéto malé neviniatko nevidel. Nikdy som nič podobné nerobil, nemal som ani s baby odtlačkami žiadne skúsenosti.

A čo si ešte veľmi pamätám, sú pocity – výčitky, či je to normálne, že chcem môjmu už mŕtvemu dieťaťu robiť odtlačky rúk a nôh. Nie je to neúctivé, hanobiace? Mojím vnútrom lomcovalo. Ale niečo bolo silnejšie. Láska k manželke a pocit, že sa tejto jedinečnej, málinko zhmotnenej spomienke určite poteší. Viete, fotky z ultrazvuku sú síce pekná vec, ale ja na nich nič nevidím :).
Tak som si povedal, že to skúsim, keď bude príležitosť. A teraz, s odstupom času musím priznať, že som urobil dobre.

Ako ste sa cítili, keď ste v rukách držali mŕtveho Matejka a robili mu odtlačky? Nie každý by toto psychicky zvládol.

Peter: Pohrebná služba Matejka previezla z nemocnice deň pred pohrebom. Na patológii mi patológ sľúbil, že telíčko pekne dôstojne upravia, oblečú mu nejakú malinkú košieľku. Vraj niečo vymyslia a uložia do truhličky. Žiaľ, nič z toho nebola pravda. Po prevoze mi volal správca cintorína, že v truhličke je len nejaká neznáma hmota zabalená do tej typickej zelenej nemocničnej látky, ktoré používajú na operačných sálach. Tak som sa veľmi zľakol, že nás nemocnica podviedla a poslali len nejaké klbko handier z pôrodnej sály. Mali sme jasnú požiadavku na pohrebnú službu, že truhlička musí byť otvárateľná. Chceli sme mu do nej dať krstnú košieľku a ruženček.

Po príchode na cintorín, mi správca povedal, že truhlička je už zatvorená. Ja som trval na tom, že musím truhličku otvoriť a skontrolovať, čo v nej je. Našťastie som sa poznal so správcom, truhličku som otvoril. Po prvotnom šoku som po rozbalení našiel v klbku schúleného spinkajúceho môjho synčeka. Malilinký človiečik. Úplne vyvinutý. Tvárička, noštek, ušká, pršteky.

Nakoniec sa mi správca priznal, že sa aj bál pohľadu na niečo také malé, neznáme. Bol prekvapený, že vyzerá ako človek, malinké dieťa.

Vtedy bola vhodná chvíľa na urobenie odtlačkov malinkých ručičiek a nožičiek. Matejka som potom uložil do truhličky, ako keby som ho dával spinkať…
Pocity, aké som mal pri držaní ho na rukách? To sa nedá exaktne opísať, to sú momenty života, ktoré sú neopakovateľné.

Čo bolo v tomto období pre vás najťažšie? Aj ako otca a ako manžela?

Peter: Najťažšia bola bezmocnosť. Bezmocnosť čokoľvek urobiť, aby sme jeho život zachránili. A o to ťažšie to bolo, keď doktorka necitlivo povedala, že necháme to na prírodu. Budeme len čakať so založenými rukami, čo sa bude diať.

Aké slová či vety vám najväčšmi pomohli v tomto ťažkom období?

Peter: Najväčšmi nám pomáha viera. Viera v Ježiša, viera v posmrtný život, viera v milosrdenstvo…

Lenka: Mne osobne najväčšmi pomohla prítomnosť rodiny a najmenších detičiek v nej. Náš krstný syn mal vtedy rok. Boli u nás asi mesiac, možno dva, Čas som vtedy veľmi nevnímala, preto to bol balzam na moju dušu. Doma bola aj sestra so svojou sedemmesačnou dcérkou. Deti ma liečili. A, samozrejme, viera v Ježiša.

Čo nepotrebuje počuť človek, ktorý si niečím takýmto musí prejsť?

Peter: Také reči, že treba zabudnúť na to čím skôr, že to sa stáva veľa ženám, že pri prvom tehotenstve je to bežné, že keď budete mať ďalšie dieťa, zabudnete na to a podobne. A veľmi zničujúci je necitlivý prístup lekárov.

Lenka: „Na to treba čím skôr zabudnúť,“ to boli slová, ktorými ma vyprevádzala zdravotná sestra z nemocnice. Pričom mi rezonovalo v hlave „na vymodlené a vytúžené dieťa sa zabudnúť nikdy nedá“.

Peter: Uvedomil som si, že musím byť oporou svojej manželke v takýchto pre ňu najťažších chvíľach.

Ako žena-matka si viem predstaviť, ako veľmi musí táto strata bolieť. Čo pomáha preniesť sa cez to, nezabudnúť, ale s nádejou a vierou kráčať vpred?

Peter: Vďaka Pánu Bohu nás táto tragédia upevnila v manželskom vzťahu. Uvedomil som si, že musím byť oporou svojej manželke v takýchto pre ňu najťažších chvíľach. Pokora prijať aj kríž do svojho života pomáha preniesť sa cez to. Dostal som asi zvláštnu milosť neobviňovať Boha za to, čo sa stalo. Absolútne som nemal potrebu vyčítať mu to. V srdci som mal taký zvláštny neopísateľný pokoj. Popri bolesti a smútku.

Často sa mi vyjavoval nasledovný obraz: pohlaď zozadu na dospelého otca, ktorý drží v pravej ruke ruku svojho asi trojročného syna, syn v pravej ruke drží plyšového medvedíka a spolu kráčajú proti slnku po poľnej ceste. Ten malý chlapec som ja, plyšový medvedík je moja bolesť a trápenie. Dospelý muž je náš nebeský Tatinko. V týchto ťažkých chvíľach som veľmi cítil, ako blízko je pri mne nebeský Tatino.

Lenka: Asi všetko. Najmä ten proces smútenia, rozlúčky, pochovania. Mať kam ísť k hrobu zapáliť sviečku. Prvé mesiace som tam chodila veľmi často. A opora rodiny, najmä manžela. Ten mi bol po celý čas najväčšou oporou. Celé to bolo v Božích rukách.

Vy napriek tomuto všetkému neprestávate ďakovať….

Ďakujeme nebeskému Tatinkovi, že stál pri nás, že nás viedol za ruku, za to, že nám požehnal druhého syna Matúška, ktorý má šesť rokov. Ďakujeme všetkým, ktorí sa za nás modlili. Ďakujeme všetkým, ktorí nám akýmkoľvek spôsobom pomáhali a ktorých nám Pán priam zázračným spôsobom poslal do cesty…

Za rozhovor ďakuje: Kristína Majerová