Ráchelina vinica: Potrat a jeho neviditeľné rany v spoločnosti
Ráchelina vinica: Potrat a jeho neviditeľné rany v spoločnosti
V rámci programu tohtoročného Národného pochodu za život odznela aj prednáška, ktorá si podľa nás zaslúži oveľa väčšiu pozornosť, než sa jej napokon dostalo. Hovorila o niečom, o čom sa verejne hovorí len veľmi zriedka – o tom, aké hlboké a dlhotrvajúce následky môže mať potrat, umelý aj spontánny, na ženu, jej partnera a celú rodinu, a to aj vtedy, keď navonok vyzerá, že je „všetko v poriadku“.
Prednášala Daniela Obšajsníková, koordinátorka programu Ráchelina vinica na Slovensku, ktorá sa tejto službe venuje od roku 2012 – najprv na základe vlastnej skúsenosti so stratou dvoch detí pri spontánnom potrate, neskôr ako sprievodkyňa desiatok ďalších žien a mužov. Takto plne informovanú prednášku, postavenú na rokoch priamej skúsenosti so sprevádzaním konkrétnych ľudí, nepočuť často – aby sa k nej dostalo viac ľudí, rozhodli sme sa ju spracovať pri kampani Sviečka za nenarodené deti.
Ešte predtým, než sa dostaneme k obsahu prednášky, jedna dôležitá poznámka: samotný program Ráchelina vinica funguje na princípe úplnej anonymity a dôvernosti. Miesto konania duchovno-terapeutických víkendov sa verejne nezverejňuje, účastníci sa naň prihlasujú priamo cez koordinátora, a to zámerne – bez tejto anonymity by mnohí ľudia, ktorí to najviac potrebujú, mali strach prísť. Ak teda ďalej v texte nenájdete konkrétne miesto konania, nejde o opomenutie, ale o súčasť toho, čo túto službu robí bezpečnou.
Keď vlastná skúsenosť privedie k pomoci druhým
Daniela sa k službe Ráchelina vinica dostala cez vlastnú stratu. Do roku 2009 prišla o dve deti pri spontánnom potrate – v čase, keď na Slovensku ešte neboli bežne dostupné informácie ani obrady pochovávania nenarodených detí. Neskôr dostala ponuku zapojiť sa do služby pre ženy, ktoré prežívajú následky potratu, a pri hľadaní informácií narazila na program Ráchelina vinica, ktorého autorkou je americká klinická psychologička Dr. Theresa Burke. V roku 2012 absolvovala školenie vo Viedni spolu s ďalšími tromi spolupracovníkmi, a od roku 2013 program na Slovensku funguje.
Potrat je pre ženu ponižujúcou skúsenosťou. Je v rozpore so skutočným feminizmom, pretože popiera dôstojnosť ženy aj hodnotu jej materstva. Predstavuje zradu našich ženských inštinktov. Spravodlivosť pre ženy nemôže stáť na krvavom základe životov našich nenarodených detí. Potrat je patologický a môže byť hlboko traumatizujúci. Skutočná rovnosť žien nemôže existovať, kým nebude náležite docenená ich schopnosť počať a priviesť na svet nový život a kým muži – otcovia – nebudú prijímať, milovať a chrániť deti, ktoré spolu plodíme. Násilie páchané na ženách sa neskončí, kým spoločnosť nerozpozná hodnotu a prínos materstva a daru života. Pravá rovnosť sa môže stať skutočnosťou až vtedy, keď budú pracoviská aj vzdelávacie inštitúcie otvorené, ústretové a podporujúce voči matkám a ich deťom. – Dr. Theresa Burke
Koľko žien to v skutočnosti trápi? Viac, než ukazujú štatistiky
Jedna z prvých vecí, ktorú Daniela v prednáške zdôraznila, je, že presný rozsah následkov potratu sa nedá spoľahlivo zmerať. Ženy, ktoré vypĺňajú výskumné dotazníky, totiž svoju bolesť často neuvedú – buď preto, že ju potláčajú, alebo preto, že sa boja ju priznať, aj sebe samej. Nepovedia o potrate nielen výskumníkom, ale ani partnerom, rodičom či najbližším priateľom.
Politika zákazu potratu nie je náboženská agenda; je to ľudská záležitosť, aby si človek zachoval ľudskú tvár. Každý chce žiť život v šťastí a radosti. Pravda nám umožňuje žiť ľahšie – neťaží nás bremenami. Slogan, že „potrat pomôže“ a vyrieši neplánovaný problém, je klamstvo. Treba mať otvorené oči. Smrť dieťaťa nikdy neurobí človeka šťastným.
Súbor príznakov, ktorý sa v odbornej literatúre spája s nespracovanou traumou po potrate, sa označuje ako postabortívny syndróm. Nie je formálne klasifikovaný ako samostatná duševná porucha. Jeho príznaky sa však podľa Dr. Burke prekrývajú s príznakmi posttraumatickej stresovej poruchy, ktoré sa prejavujú v týchto troch kategóriách: nadmerné psychické napätie (úzkosť, nadmerná ostražitosť, poruchy spánku), vyhýbavé správanie (potláčanie, vyhýbanie sa deťom a tehotným ženám, emocionálna otupenosť) a vtieravé, znovu sa vracajúce prežívanie (nočné mory, nechcené spomienky, flashbacky).
Keď bolesť zostane ukrytá
Prednáška priniesla viacero konkrétnych príbehov žien, s ktorými sa autorka programu ale ja Daniela v rámci Ráchelinej vinice stretli – zmenené mená, no reálne prežívanie.
Olívia sa opakovane budila zo sna, v ktorom rodí dieťa, no napokon sa jej narodí mŕtve – a zdravotníci okolo nej sa tvária, akoby bolo všetko v poriadku, zatiaľ čo ona kričí a plače. Zo sna sa budila s intenzívnym plačom, ktorý trval hodiny.
Kristína, ktorá milovala svoju prácu, začala prežívať silnú úzkosť a paniku, keď otehotnela jej kolegyňa. Nedokázala sledovať, ako jej rastie bruško, počúvať rozhovory o detskej izbe – napokon zo zamestnania odišla. Až neskôr si začala uvedomovať, že tehotenstvo kolegyne v nej otvorilo vlastnú, dovtedy nespracovanú skúsenosť.
Iná žena opisovala, ako pri pohľade na tehotné ženy prežíva zmes smútku, žiarlivosti a hnevu, sprevádzanú otázkou: „Prečo ony môžu mať svoje dieťa a ja nie?“ – hoci veľmi dobre vie, že rozhodnutie bolo jej vlastné.
Žaneta bola presvedčená, že so svojím potratom je dávno vyrovnaná. Po trinástich rokoch v práci za bankovou prepážkou uvidela otca svojho potrateného dieťaťa – a jej telo zareagovalo skôr než myseľ: nával spomienok, panika, kŕče, ktoré ju napokon donútili odísť z práce. Až neskôr pochopila súvislosť. Tie kŕče, nočné mory, neustály plač a nespracovaný žiaľ u nej odvtedy trval dlhodobo, až kým nevyhľadala pomoc.
Tieto príbehy ukazujú, že spúšťačom nemusí byť len konkrétna spomienka, ale aj pohľad na tehotnú ženu, detský kočík, pieseň, vôňa, počasie, výročie, alebo Deň matiek a Vianoce – obdobia, ktoré oslavujú práve to, o čo žena prišla.
Nejde len o ženy
Daniela vo svojej prednáške výslovne pripomenula, že umelé ukončenie tehotenstva sa hlboko dotýka aj mužov – tých, ktorí sa naň podľa výskumov, podieľajú rozhodujúcim spôsobom až v 95 % prípadov, ako aj tých, ktorí dieťa chceli, no rozhodnutie partnerky nedokázali zmeniť.
Výskum z roku 2010 (Coyle, Coleman a Rue, publikovaný v časopise Traumatology), ktorý Daniela v prednáške citovala, sledoval takmer 200 mužov, ktorých partnerky podstúpili umelý potrat: príznaky opakovaného, vtieravého prežívania (nechcené spomienky, nočné mory) uviedlo 77,6 % z nich, vyhýbavé správanie 59,4 % a zvýšené psychické a telesné napätie 50,4 %. Nejde o diagnostikovanú poruchu u všetkých týchto mužov, výskum však podľa Daniely upozorňuje na niečo, na čo sa často zabúda – že aj otcovia môžu po tejto skúsenosti potrebovať sprevádzanie.
A čo ostatní v rodine?
Podľa Daniely sa skúsenosť potratu môže dotknúť aj širšieho rodinného kruhu – starých rodičov aj ďalších, neskôr narodených detí. Spomenula aj koncept mikrochimerizmu (v tele ženy zostávajú bunky každého dieťaťa, ktoré kedy počala) ako jedno z možných vysvetlení, prečo sa niektoré ďalšie deti narodené po potrate správajú úzkostlivo alebo majú väzbové ťažkosti s matkou, akoby v rodine niečo chýbalo.
Tu je namieste aj opatrnosť: nie každá ťažkosť v rodine má svoju príčinu v potrate a nie každé správanie dieťaťa sa dá touto skúsenosťou vysvetliť. Dôležité je predovšetkým vytvoriť priestor, v ktorom sa o takejto strate dá hovoriť a prejsť procesom zmierania s potrateným dieťaťom, ktorý prináša pokoj, ak to človek sám potrebuje.
Čo teda človeku povedať – a čo radšej nie
Toto bola možno najpraktickejšia časť prednášky. Ak sa nám niekto zverí, že ho skúsenosť potratu stále bolí, nepotrebujeme mať vždy pripravené správne slová. Väčšinou stačí zostať, počúvať bez odsudzovania a nesnažiť sa bolesť zľahčovať. Vety typu „už na to nemysli“, „veď budeš mať ďalšie dieťa“ alebo „už je to dávno“ nepomáhajú.
Pomáha však potvrdiť, že človek má právo smútiť a má právo cítiť aj hnev – hnev je totiž podľa skúseností z Ráchelinej vinice nevyhnutným krokom na ceste k uzdraveniu, ktorý si mnohé ženy nedovolia prežiť. Dôležité je tiež prejsť procesom smútenia a od smútenia je už iba krok k zmierneniu… Pomáha aj dať dieťaťu meno a uznať hodnotu jeho života – v rámci programu si účastníci dieťatko symbolicky pomenujú a dostávajú certifikát jeho života, čo mnohým prináša výraznú úľavu.
A čo žena, ktorá o potrate ešte len uvažuje?
Veľká časť prednášky patrila aj otázke, ako pomôcť žene v krízovej situácii, ktorá potrat zvažuje. Odpoveď samozrejme nemôže byť rovnaká pre každú ženu – dôvody bývajú veľmi rôznorodé (bývanie, násilie v rodine, financie, choroba, strach zo zvládnutia), spoločným menovateľom je však takmer vždy strach.
Preto nestačí povedať iba „nechoď na potrat“. Treba sa pýtať, čo žena skutočne potrebuje, aby situáciu zvládla, informovať ju o reálnych rizikách potratu aj o dostupných alternatívach (utajený pôrod, adopcia, pestúnska starostlivosť, hniezda záchrany), a najmä – nenechať ju v tom samu, sprevádzať ju, byť jej nablízku.
Ráchelina vinica: priestor, kde sa dá smútiť
Ráchelina vinica je zážitkový duchovno-terapeutický program pre ženy aj mužov zranených skúsenosťou potratu, spontánneho aj umelého. Pracuje s meditáciou zo Svätého Písma, symbolmi, prácou so zmyslami a spája psychologickú aj duchovnú rovinu uzdravenia – keďže, ako to formulovala Daniela, „potrat sa udeje v tele, a cez telo musí prichádzať aj uzdravenie“.
Program funguje celosvetovo už vyše 30 rokov. Na Slovensku beží od roku 2013 a je dostupný ženám aj mužom v dôvernom prostredí. Najbližší duchovno-terapeutický víkend sa uskutoční 23. – 25. októbra 2026 na východnom Slovensku (konkrétne miesto konania sa z dôvodu ochrany súkromia účastníkov nezverejňuje).
Ak vás sa táto skúsenosť dotýka – vaša vlastná, alebo niekoho, koho poznáte – nemusíte na ňu zostať sami. Viac o programe Ráchelina vinica a možnosti individuálneho sprevádzania sa dozviete TU.
