Skutočná voľba znamená skutočnú podporu

Každý október, keď zapaľujeme sviečky za nenarodené deti, spomíname s láskou a úctou na tie, ktoré sme nemohli privinúť do náručia.
Sú súčasťou našich životov — menia nás, formujú, učia milovať. Robia z nás mamy a otcov, aj keď ich nikdy nebudeme môcť vychovávať.

Počas konferencie „Real Choice Means Real Support“ v Európskom parlamente zaznelo svedectvo, ktoré sa dotklo mnohých sŕdc.
Rozprávala Nirvana z Holandska, mama štyroch detí — 15-ročného, 9-ročného, jedného nenarodeného a trojročného.

Jej príbeh hovorí o zápase, o bolestiach, ale aj o odvahe a o sile, ktorá sa v ženách prebudí, keď sa stanú matkami.

“Nikdy som nepovedala „áno, chcem deti“, ale štyrikrát mi boli dané ako dar”

Mnoho žien, hovorí, sa rozhodne pre potrat nie preto, že by si to priali, ale preto, že nevidia inú cestu.

“…trikrát som prevzala zodpovednosť, a ten jeden raz nie…Dúfam, že moje deti raz pochopia, že ich mama urobila všetko, aby im dala šancu. Len si želám, aby som to nemusela robiť úplne sama…”

 „Skutočná voľba,“ dodáva, „nie je potrat. Skutočná voľba je mať podporu, aby si mohla žiť a dať život ďalej. 

A práve o to ide aj v našej kampani Sviečka za nenarodené deti –
🕯️ aby sa na tieto životy nezabudlo,
🕯️ aby rodičia našli útechu a uzdravenie,
🕯️ aby ženy, ktoré prežívajú stratu či neistotu, vedeli, že nie sú samé.

Nirvanin príbeh nám pripomína, že každá matka potrebuje nielen odvahu, ale aj spoločenstvo, ktoré ju podrží.
Nie odsúdenie, nie ticho, ale porozumenie, pomoc a nádej.

Nech je táto spomienka pozvaním — zastaviť sa, zapáliť sviečku, pomodliť sa a otvoriť srdce pre život v akejkoľvek jeho podobe.

 Aj nenarodené dieťa z teba robí matku, otca.  Aj keď je v nebi, zostáva navždy súčasťou tvojho príbehu.

Svedectvo Nirvany – matky z Holandska

(zaznelo v Európskom parlamente 15. októbra počas konferencie „Skutočná voľba znamená skutočnú podporu“)

Volám sa Nirvana.
Sedem minút, ktoré zhrnú 34 rokov života.
Keď som sa pripravovala na toto vystúpenie, prechádzala som si posledných pätnásť rokov svojho života. Nečakala som, že ma zaplavia také silné emócie. Počúvať samú seba, spomínať na všetky tie chvíle a roky, ktorými som sa musela prehrýzť, bolo ťažšie, než som si myslela.

Som matka štyroch detí – 15-ročného, 9-ročného, jedného nenarodeného a trojročného.
Moje dieťa v nebi – milujem ťa.
Môj život bol plný klamstiev, zrady, nespravodlivosti, agresie a manipulácie,
ale aj smiechu, radosti, sily, hravosti a disciplíny. Bol v ňom smútok aj samota. A napriek tomu som išla ďalej.

Keď som mala osemnásť, niečo sa zmenilo. Menštruácia neprišla. Týždeň? Dva?  Môže to byť možné? Kúpila som si tehotenský test. Hanbila som sa – nikdy predtým som nič také nerobila. Prečítala som si návod, urobila test. Pozitívny. Neverila som, tak som urobila ďalší a ďalší, štvrtý aj piaty. A potom som vedela určite – som tehotná. Čo teraz?
Stále som chodila do školy, pracovala po večeroch aj cez víkendy. Mala som priateľa, ale o deťoch sme sa nikdy nerozprávali. Komu to poviem? Mojej mame? Otcovi? Jemu?
Napokon som šla za tetou, ktorá ma vždy prijala. Pozrela sa na mňa a povedala: „Ty nie si tehotná, že?“ Zostala som stáť. A pritom som vnútri cítila radosť. Usmiala som sa a prikývla. Ona sa tiež usmiala a povedala: „Gratulujem.“
Zaliali ma slzy – lebo som netušila, čo mám robiť.  Ale počula som to. Gratulujem. Podporila ma.

Keď som to povedala mame, len poznamenala: „V rovnakom veku som bola aj ja.“
Cítila som sa malá. Žiadna hrdosť. Žiadne nadšenie.
A otec povedal: „Len aby to dieťa nevyzeralo príliš ako ty.“ Nebolo sa z čoho tešiť.

Otec môjho dieťaťa pracoval v McDonalde. Prišla som za ním, postavila sa do radu k jeho pokladni. Pozrel sa na mňa, usmiala som sa – odvrátil pohľad. Neskôr v aute sa spýtal: „Čo s tým chceš robiť?“ Povedala som: „Nechám si dieťa.“ On na to: „Nenechávaš mi na výber.“
A ja som odpovedala: „Vždy máš na výber. Akúkoľvek voľbu urobíš, musíš za ňou stáť.“

Tým sa riadim. Keď sa rozhodnem, idem do toho naplno. Doľava, doprava, aj keď padám – idem ďalej.

Moja dcéra mala dva mesiace, keď mi jej otec povedal: „Skončil som,“ vstal a odišiel. Trvalo mi, kým som si uvedomila, že som sama. 

Mala som 24 rokov a myslela si, že už s ním nebudem mať nič spoločné.  Ale on sa vrátil. Rok a pol hádok, kriku, krvi, rozbitého skla, rúk okolo môjho krku. Strachu, aký som nikdy predtým necítila. Boje v malej izbe – bez úniku. Keď mal môj syn štyri mesiace, odišiel. A ja som zostala – 25-ročná, s 6-ročnou dcérou a 4-mesačným synom. Rodina príliš zaneprázdnená, pomoc nikde.

Roky hnevu. Učila som sa znovu sa upokojiť, prežiť, ísť ďalej. Škola, práca, prežitie.

Po rokoch som stretla niekoho nového. A znova – lož, prekročené hranice. O pár mesiacov neskôr som bola tehotná. Dohodli sme sa, že deti nechceme. Lenže toto počatie nebolo mojou voľbou. Moje hranice boli ignorované. Dva týždne som žila v šoku. Ja som prežila, ty dieťa moje, nie.

Neskôr opäť. Tehotná. Ten pocit som poznala – panika, slzy, pochybnosti. Už raz som na potrate bola. Tento by bol môj druhý, moje druhé nenarodené dieťa. Tá bolesť vo mne zostala. Celé dni som sa zmietala – Nezvládnem to. Zvládnem to. Nezvládnem to. Zvládnem to. Každých päť sekúnd som zmenila názor. Až som si povedala: nech sa deje čokoľvek, nech on zvolí čokoľvek, ja nastúpim na túto horskú dráhu znova – a už z nej nezídem.

A potom prišla pomoc. Nadácia. Najskôr len e-maily – myslela som, že si len „vylejem srdce“. Ale na konci tehotenstva mi napísali: „Nirvana, chceme pre teba niečo urobiť. Si silná, praktická, ale nemusíš to robiť všetko sama. Pomáhame ženám ako si ty.“ A pomohli mi. Prvý rok a pol – plienky, výživa, úľava. A ja som išla ďalej – škola, práca, škôlka. Nikdy som nepovedala „áno, chcem deti“, ale štyrikrát mi boli dané ako dar.
Trikrát som prevzala zodpovednosť, a ten jeden raz nie, a sľúbila som si, že to už nikdy neurobím. Pätnásť rokov som všetko niesla sama. Matka, podnikateľka, dcéra, sestra. Snažila som sa prispieť svetu a dala som všetko, čo som mala. Ale úprimne – niekedy na všetko nestačím. Pracujem, učím sa, stále sa nanovo nachádzam. Moje deti vidia, ako tvrdo makám. Dúfam, že raz pochopia, že ich mama urobila všetko, aby im dala šancu. Len si želám, aby som to nemusela robiť úplne sama.

Žiadny z otcov sa o deti nestará. Žiadny čas, žiadne peniaze. A nejako je to „v poriadku“. Lebo matka sa stane bojovníčkou, ktorá bráni, čo deťom patrí – aj keď otec nie je prítomný.

A popritom všetkom mám otázky, ktoré neviem prehliadať: Ako je možné, že otcovia môžu priviesť dieťa na svet, ale nemajú skutočnú povinnosť sa oň starať? Ako je možné, že matka je automaticky zodpovedná – finančne, emočne, prakticky – kým otec môže jednoducho odísť? Ako je možné, že otec musí žiadať o rodičovské práva, aj keď dieťa je rovnako jeho ako matky? A ako môže sudca rozhodnúť, že výživné sa začne platiť až po šiestich mesiacoch, kým matka platí všetko – tehotná, chorá, vyčerpaná?

Toto nie je len môj príbeh. Toto je systém, ktorý necháva matky zraniteľné.

Keď to hovorím, cítim hnev – ale aj silu a lásku. Vôľu ukázať svojim deťom, že môžeš padnúť – a napriek tomu znovu vstať.

Materstvo je surové a krásne zároveň. Je to boj, plač, smiech aj pohyb vpred. Je to pád a znovuzrodenie, ale nikdy nedovolíš, aby tvoje deti padli.

Toto všetko sú len úlomky z mojich 34 rokov.

Kto som dnes? Som entuziastická, vášnivá žena, matka, dcéra, sestra, bezpečnostná špecialistka, koučka, školiteľka NLP, učím prvú pomoc a prevenciu agresie, tvorím svoje projekty a tréningy, ktoré majú posilniť druhých – mladých aj starých.

Každý z nás má v sebe silu. Niekedy stačí len malý impulz. Niekto, kto nám pomôže vidieť veci inak. Niekto, kto v nás verí.

Ja som Nirvana