„Viem, akú bolesť prežívajú“ – pôrodná asistentka o strate, súcite a nádeji

Narodenie dieťaťa patrí medzi najsilnejšie a najemotívnejšie okamihy v živote rodiny. Pre pôrodnú asistentku je sprevádzanie žien počas pôrodu každodennou realitou – sprevádza radosť, napätie, strach aj nádej. V našom rozhovore s pôrodnou asistentkou sa dozviete, čo ju priviedlo k tomuto povolaniu, ako prežívala vlastné tehotenstvo a i stratu dieťatka v tehotenstve, a ako jej osobná skúsenosť zmenila pohľad na prácu a starostlivosť o ženy, ktoré rovnako ako ona stratili svoje bábätko príliš skoro.

Ako ste sa dostali k práci pôrodnej asistentky? Čo vás k tomuto povolaniu priviedlo?

Priznám sa, že som pôvodne ani nevedela, že takéto povolanie existuje. Počas výberu vysokej školy som narazila na odbor pôrodná asistentka a povedala som si: prečo nie? Veď to musí byť úžasné – byť pri zrode nového života. Vždy som mala v sebe túžbu pomáhať druhým a chcela som, aby ženy cítili, že sa o ne niekto s láskou stará aj v tých najťažších chvíľach.

Ako sa pozeráte na zázrak narodenia z pohľadu niekoho, kto pri ňom sprevádza ľudí každý deň?

Najkrajší moment celého pôrodu pre mňa prichádza vo chvíli, keď bábätko priložíme na hruď matky. Vždy sa pozriem na reakciu rodičov – na ich pohľady plné emócií. Je to pre mňa obraz čistej radosti, nežnosti a lásky.

Prišlo tehotenstvo. Aké boli vaše pocity?

Cítila som, že niečo je inak. Bola som čoraz viac unavená, často som si musela oddýchnuť. V srdci som cítila radosť, no zároveň som sa snažila zostať pevne nohami na zemi. V pôrodnici sa stretávame aj so smutnými príbehmi, a tak sa človek neubráni myšlienkam, čo všetko sa môže stať.

Čo sa dialo neskôr?

Jedno ráno som sa zobudila s veľmi silnými kŕčmi. Hneď som vedela, čo sa deje. Zmocnilo sa ma množstvo emócií – bolesť, smútok, strach. Môj manžel sa mi snažil byť oporou, no sám nevedel, ako má reagovať. Bol zmätený, musel si ísť na chvíľu vyvetrať hlavu. Chápala som to, ale aj tak som sa cítila veľmi sama. Ja som túžila po dieťati, no on sa ešte necítil pripravený byť otcom. Nerozumel, prečo to tak veľmi prežívam.

Ako ste prežívali dni po strate?

Bol to náročný týždeň plný silných emócií, hnevu a rozhovorov. Nič ma nebavilo, cítila som sa prázdna a nepochopená. Hnevala som sa sama na seba, na svoje telo. Opora mojej rodiny, viera a najbližšia kamarátka mi však pomohli zvládnuť to. Pomohla mi aj psychologička, ktorá mi ukázala iný pohľad na situáciu. Najdôležitejšie bolo prijať svoje emócie a dať im priestor. Postupne som sa s tým začala zmierovať.

Čo bolo pre vás najťažšie?

Najťažšie bolo odpustiť manželovi – aj keď som vedela, že on sám nevedel, ako sa ku mne správať. Uvedomila som si, že aj ja som bola sebecká, keď som od neho očakávala rovnaké pocity a túžby, aké som mala ja. Viem však, že keď sa raz spoločne rozhodneme mať dieťa, budem mať v sebe kus strachu – no zároveň budem silnejšia ako predtým. V bolesti som našla aj požehnanie. Máme teraz čas sa spoznávať a znovu spolu randiť.

Ako sa vám po tejto skúsenosti vracalo späť do práce?

Paradoxne, do práce som nastúpila už na druhý deň. Táto skúsenosť ma zmenila – mám väčší súcit s mamičkami, ktoré o svoje dieťatko prídu. Viem, akú bolesť prežívajú, a preto som k nim ešte citlivejšia ako predtým.

Čo by ste odkázali ženám, ktoré prišli o bábätko?

Drahé ženy, v tejto bolesti nikdy nie ste samé. Neuzatvárajte sa do seba – rozprávajte sa, zdieľajte, hľadajte niekoho, kto vás vypočuje. Možno teraz cítite, že vás zradilo vlastné telo alebo že vás Boh opustil – ale nie je to tak. Ľúbte samy seba, doprajte si čas a verte, že svetlo znovu príde.

Skúsenosť našej respondentky nám pripomína, že aj v bolesti a strate je možné nájsť silu, súcit a nádej. Jej slová nech sú povzbudením pre všetky ženy, ktoré prechádzajú podobnými životnými situáciami: nie ste samé, bolesť sa dá zvládnuť, ak jej dáme priestor a hľadáme podporu. 

Nech je tento rozhovor zároveň poctou práci pôrodných asistentiek, ktoré denne sprevádzajú ženy počas najsilnejších okamihov života.