Rozhovor s otcom Jurajom Jendrejovským o pochovávaní nenarodených

Rozhovor s otcom Jurajom Jendrejovským, ktorého možno považovať za priekopníka v oblasti pochovávania nenarodených detí. V roku 1999 nastúpil do Rooseveltovej nemocnice ako nemocničný kaplán a spolu s matkami prežíval ich perinatálnu stratu. Ako jeden z prvých začal reagovať na túto situáciu a prijatím zákona mohol začať napĺňať túžbu rodičov po dôstojnej rozlúčke s nenarodeným dieťatkom. V súčasnosti pôsobí ako nemocničný kaplán v nemocnici Martine. V roku 2022 mu Fórum života udelilo Cenu Antona Neuwirtha za rok 2021 v kategórii Osobnosť za osobitný prínos pre ochranu života a ľudskej dôstojnosti na Slovensku, najmä v oblasti duchovnej starostlivosti o pacientov v nemocniciach a ich rodiny, tvárou tvár najťažším chvíľam jednotlivých pacientov.

Prečo ste začali s pochovávaním nenarodených detí?

Ked som v roku 1999 nastúpil v Banskej Bystrici do Rooseveltovej nemocnice ako duchovný, ocitol som sa v službe životu samotnému. Život ma postavil pred túto výzvu.

Môžete to trochu priblížiť?

Do nemocnice chodili matky v rizikovom tehotenstve. Chodili tam s nádejou, že dieťatko donosia. Ale zrazu prišiel okamih, že zomrelo. Buď v lone matky, alebo sa narodilo predčasne kvôli zdravotným komplikáciám matky a nepodarilo sa ho zachrániť. Takisto niektoré boli choré a umierajúce detičky z neonatologického centra. A s takouto žalostnou udalosťou v živote rodičov sa na mňa obracali. Bola to pre mňa výzva. Videl som, že okrem duchovnej útechy potrebujú aj spracovať traumu. Počas komunistického režimu bolo nonses žiadať nemocnicu vydať telo nedonoseného dieťatka…

Detičky zomreté pred termínom pôrodu mohli byť vydané?

Áno, deti definované ako mŕtvo narodené sa automaticky pochovávali. Telá potratených detí iba na žiadosť rodiča. Nenarodené deti sa delia jednak podľa hmotnosti dieťaťa alebo podľa veku. Hranica je 24. týždeň alebo 500 gramov. Pre rodičov však ide o ten istý proces…dieťatko im zomrelo.

Ako ste sa stavali k týmto rodičom, najmä matkám?

V rodičoch samotných vznikla túžba rozlúčiť sa s počatým dieťatkom, ktoré sa im nepodarilo donosiť. Túžba išla ďalej, radi by ho pochovali. Chceli mať miesto pohrebiska a tam prežívať aj posmútenie, aj poďakovanie za život, ktorý mohli s ním niekoľko týždňov či mesiacov prežiť. Priali si, aby bolo začlenené do života svojej rodiny. Aby vedeli aj tí jeho žijúci alebo v budúcnosti narodení súrodenci, že mali bračeka, sestričku, že do ich rodiny patrí ešte niekto iný.

Aké to bolo na samotnom začiatku?

Každá situácia straty dieťatka bola špecifická. Niektoré ženy sa na sone dozvedeli, že bábätku nebije srdiečko a čakali na kyretáž, niekedy plod odišiel sám… ale vždy tam bol pocit bezmocnosti. Žena bola väčšinou nie v dobrom psychickom rozpoložení a nie vždy tam bol prítomný a nápomocný otec.

Vy ste potom podávali pomocnú ruku žene…

Áno, niekedy to bolo potrebné odsmútiť, alebo prejsť štádiom šoku zo straty počatého života. Sprevádzal som teda v tomto období pacienta, resp. maminku.

Ako to bolo s telesnými pozostatkami nenarodeného dieťatka pred prijatím zákona?

Bolo to ťažké, tiež som prežíval bezmocnosť. Túžba v rodičoch bola. Cestou bolo obetovanie. Obetovali sme smútok a všetku bolesť za tých, ktorí sú zákonodarcovia, aby pochopili toto volanie rodičov po dôstojnom rozlúčení.

Zmenilo sa v praxi niečo prijatím zákona?

Nástup zákona prichádzal postupne, od ľudí, matiek. A aj keď zákon prišiel v roku 2005, stále je veľa nemocníc, lekárov, personálu, i rodičov, ktorí nevedia o tejto možnosti. Osveta je veľmi nízka a záleží od konkrétneho gynekológa, či matka dostane informáciu o tejto ceste. Väčšina pracovísk nemá psychológa, ktorý by sa zaoberal stavom ženy po potrate.

Ale zákon je, samozrejme, dobrý. Vďaka zaň! Vieme vstúpiť do tohto procesu po strate dieťatka a pomôcť rodičom vymôcť telíčko dieťatka. Prijatím zákona je vlastne určený postup: aj na internete je k dispozícii tlačivo. Stačí podpis matky so žiadosťou o vydanie plodu a už je daný legislatívny postup.

S akými ťažkosťami sa stretávate v praxi?

Najväčšie ťažkosti vidím v podpore rodičov a tiež v súčinnosti a spolupráci jednotlivých subjektov. Rodičia by potrebovali psychologickú pomoc a určite aj finančnú pomoc. Lebo zákonom sme viazaní, že z patológie má byť telo vydané pohrebnej službe. Potrebuje mať nejakú schránku, truhličku. Potrebuje sa zaplatiť prevoz na cintorín. Preprava niekoľko centimetrového telíčka pohrebnou dodávkou, má tie isté náklady ako pri mŕtvom dospelom. Toto je nedoriešené.

Takže v tomto vidím potenciál ako zlepšiť zákon – zjednodušiť spoluprácu medzi patológiou a pohrebníctvom. Pokiaľ sú to veriaci ľudia, tak aj farským úradom. Potom tu máme praktické záležitosti: či pochovať do zeme, alebo kremácia. Ak kremácia, tak ako ju vybaviť v pohrebnej službe. K potratenému dieťatku sa nevydáva úmrtný list. Všetky inštitúcie musíme školiť a vysvetľovať im. Osveta je veľmi potrebná, aby bol zákon funkčný.

A čo s umelo potratenými detičkami?

Je to výzva pre všetkých proliferov, ktorí chcú v tejto veci pomáhať. Tieto detičky sú osobitnou kapitolou. Nedostáva sa im žiadnej pozornosti – ani zo strany žiadnej inštitúcie, žiaľ ani rodičov. Sú nechcené. Viem, že v iných krajinách fungujú organizácie, ktoré majú zmluvu s patológiou, že raz za štvrťrok plody vydajú a spoločne pochovávajú.

Aký je váš názor na pamätníky nenarodeným?

Je veľmi pekné mať miesto piety pre pozostalých. Pre rodinu, súrodencov, najmä pre rodičov dieťatka. Pamätníky tu sú aj pre umelo potratené deti. Sú mementom. Pre mnohých, najmä pre matky, môžu byť výčitkou. Ozývajuce sa svedomie má byť krokom ku kajúcnosti. Budeme stále potrebovať rásť v službe tejto skupine v spoločnosti, aby sme boli ich uzdravovateľmi, nie sudcami.

Pamätník dáva možnosť pre uponáhľaného človeka zastaviť sa a stíšiť. Porozmýšľať o živote. Upevňuje sa aj povedomie o prenatálnom živote. Na takéto spoznávanie pravdy o sebe sú tieto pietne miesta stavané. Posledných 10 rokov vnímam, že pamätníkov vzniká na Slovensku naozaj hojne. Je to symbol, ktorý patrí do nášho života. Uvedomujeme si, že náš život je naozaj tajomstvom a nemáme iba oslavovať svoje narodeniny. Máme myslieť aj na to, že sme sa toho dňa dožili vďaka tomu, že sa nám od počatia po narodenie nič nestalo, čo nie je samozrejmosť. Ja fandím všetkým, ktorí sa snažia o vybudovanie pamätníkov.

Za rozhovor ďakuje Andrea Žiaková