Tiché spomienky žien, ktoré prežili spontánny potrat: Dovoľme si byť k sebe dobré
Tiché spomienky žien, ktoré prežili spontánny potrat: Dovoľme si byť k sebe dobré
„Keď mi povedali, že moje dieťatko asi neprežije, najskôr som si myslela, že druhýkrát to neprežijem už ani ja. No všetko bolo inak, pretože som dovolila samej sebe trúchliť tak a toľko, ako som potrebovala. Pretože som dovolila druhým prejaviť mi súcit a lásku a pomôcť mi.“
Šťastie, spojenie s bábätkom, radosť, láska… a odrazu ticho, strata, smútok, bolesť, prázdno a zlomené srdce… Spontánny potrat je nepredstaviteľne bolestivou skúsenosťou. Je ťažké o nej hovoriť, no niekedy ešte ťažšie nehovoriť a mlčať. Čo ale v takej situácii robiť? Čo robiť, keď ste ako žena celý život učená, že sa s tým prosto musíš vyrovnať, nasadiť úsmev na tvár a nikoho nezaťažovať. Fňukať sa nemá a toto predsa nie je také hrozné. Zažili to mnohé pred tebou a prežili, prežiješ aj ty…
A potom len v tichu, samote tmavej izby si poplačeme, bolesť zatlačíme do najtmavších kútov mysle, aby sme nikoho nevyrušovali, a fungujeme na sto percent. Ale bolesť nemizne, vracia sa, pretože naše srdce bolo roztrieštené na milión kúskov a je ťažké poskladať ho naspäť. Stále počujeme to prázdne ticho… A často ani nevieme, kedy na naše bábätko spomínať. Nemá deň narodenín a niekedy ani netušíme, kedy nás skutočne opustilo…
No možno chceme a potrebujeme smútiť, možno potrebujeme veľa plakať či len tak byť a mlčať, dostať objatie a súcit, oddychovať a nabrať nové sily… ale bojíme sa, že nám to nebude dovolené, že tým prejavíme slabosť. A tak mlčíme a tvárime sa, že sa nič nedeje, a vlastne ani netušíme, že ďalších mnoho žien okolo nás rovnako mlčí a zatláča bolesť, ktorú spoločnosť bagatelizuje a umenšuje.
Je nás veľa. 6 167 spontánnych potratov nahlásili zdravotnícke zariadenia v roku 2021 a koľko z nás si potratom prešlo doma v samote a nikto o tom ani len netušil? Nie si sama. A na tebe, tvojej bolesti a tvojom nenarodenom bábätku záleží. Preto je tu 2. november – deň, kedy môžeme darovať tiché spomienky v nežnom plameni svojim nenarodeným deťom.
Prinášame vám šesť spomienok žien. Každá v inej fáze vyrovnávania sa so stratou. Nech sú ale ich spomienky pre nás nádejou, že aj nám sa podarí nájsť opäť seba a poskladať svoje srdce. Že aj nám sa podarí dovoliť si plakať, smútiť, oddychovať. Že odrazu bolesť bude menšia a smútok bude vlastne prejavom lásky, ktorú sme cítili, keď sme boli tehotné, a stále k nášmu nenarodenému dieťatku cítime. Nech sú ich príbehy inšpiráciou, že hovoriť o bolesti, napísať ju na papier, môže byť liečivé a terapeutické. Nechceme zabudnúť, pretože tá drobná bytosť v našom tele bola našou súčasťou hoc len krátky čas a my sme stále mamami.
SPOMIENKA 1: Vložila som k nemu svoj list, ako aj kresbičky so slovami „ľúbime ťa“ od jeho dvoch sestier a s manželom sme ho pochovali k jeho prastarým rodičom
Prvé dieťatko mi doslova zobrali. Dodnes sa s tým neviem zmieriť a prechádzam si dookola pocitmi hnevu, smútku až zúfalstva, keď si na to spomeniem. Pamätám si, ako som sedela na studenej chodbe len v ich nočnej košeli a pridržiavala si výstrih, keďže som si ho kvôli poodpadávaným gombíkom nevedela zapnúť. Povedali mi, nech čakám, tak som čakala. Mnoho ľudí prešlo okolo, kým ma vzali dnu.
Stále si živo pamätám všetky tie boľavé vyšetrenia a ten hrozný pocit, keď mi priväzovali nohy. Bola mi strašná zima, len horúce slzy mi stekali po lícach. Nevydala som ani hláska. Do toho sa niekto začal na niečom hlasno smiať, asi nejaká dobrá príhoda z víkendu. Oproti mne stál sanitár a sestrička mi hodila medzi nohy nejakú látku, keď išla okolo. Zaspávala som s obrovskou bolesťou a strachom. Tak veľmi som nechcela, aby sa ma niekto dotýkal, aby sa niekto dotýkal môjho bábätka a už vôbec nie studenými nástrojmi či latexom.
Preberala som sa s tým, že mi je ešte stále strašná zima, tentokrát z toho, že mám celý chrbát mokrý. Mokrý od krvi. Neskutočne moc mi chýbal manžel. Chcela som ísť domov, schúliť sa k nemu a nikdy neprestať plakať. Nemohla som. Na chvíľku ho ku mne pustili a ja som mu nedokázala nič povedať, len to, aby ma zobral domov. V tej chvíli sa jeho bolesť a bezmocnosť stali priam hmatateľnými. Napriek tomu sa na mňa neprestal usmievať a so slzami v očiach mi utierať slzy z líc, pričom mi šepkal, že ma neskutočne ľúbi a že si ma už o chvíľku zoberie domov a už viac nepustí z náruče. A ja som neustále myslela len na to, aká musí byť tomu môjmu dieťatku strašná zima v tom kýbli.
Dovtedy som nepoznala nikoho, kto si tým prešiel. Aspoň teda nikto o tom nehovoril. Nevedela som, čo ma čaká. A lekárka mi kyretáž predostrela ako jedinú možnosť. Keď som potratila druhýkrát, povedala som si, že toto už nedovolím. Našťastie som vtedy už poznala viacero žien, ktoré to taktiež prežili, no ktoré to prežili inak. Priznám sa, že niektorým som až závidela. Nesmútili menej, ale smútili inak. A to som chcela pre seba aj ja. Plakať, hnevať sa, mlčať, rozprávať, hodiny sa prechádzať v lese, prespať dni, byť sama, byť s ľuďmi, oddychovať, spomínať, trúchliť … A najmä – nikým si ho už nenechať zobrať.
Neskutočne som sa toho – potratu doma – bála, navyše nie som ten naturálny typ. No aj tak som vedela, že pokiaľ nebudem musieť, do nemocnice nepôjdem. A tak moje maličké 1,5 centimetrové dieťatko išlo z môjho tela rovno do mojej teplej dlane. Bolo to neskutočne krásne, až nechápem, ako som sa toho mohla pred tým tak báť. Ako som sa mohla báť môjho bábätka, báť sa toho, že ho uvidím. A tak som si ho dlho podržala v dlani, starostlivo zabalila do teplej látky a drevenej škatuľky, ktoré som s láskou pred tým vybrala. Vložila som k nemu svoj list, ako aj kresbičky so slovami „ľúbime ťa“ od jeho dvoch sestier a s manželom sme ho pochovali k jeho prastarým rodičom. A celý čas mi bolo príjemne teplo. Aj tie slzy tentokrát hriali nejak inak.
SPOMIENKA 2: Obrovský smútok, ktorý som prežívala, ma tentokrát nepripravoval o život, ale naopak, uzdravoval ma
Svoj prvý potrat som prežila sama, bez slov či prejavených emócii, prosto tak, ako to robili všetky ženy z môjho okolia s každou jednou ťažkou vecou v ich živote. Hlavne nikoho nezaťažovať, nevyrušovať a nerobiť povyk. Najlepšie všetky pocity zatlačiť niekde hlboko do seba, nasadiť úsmev a fungovať na 200 %. Však to prežili iné, prežijem to i ja. Navyše je to intímna záležitosť, o ktorej by sa nemalo hovoriť.
Ešte dnes ma bolí celé moje ja, keď si spomeniem, ako som sa hneď po príchode z nemocnice snažila uhostiť svojho švagra, ktorý ma priviezol domov, pričom som robila všetko pre to, aby som na sebe nedala znať ani kúsok bolesti či únavy. Nech sa božechráň necíti nepríjemne. Ako som sa nechala hneď na ďalší deň vypísať z PN, aby som neskomplikovala „veci“ pre svojho zamestnávateľa. Ako som manželovi na jeho otázky ohľadom seba zakaždým s obrovskou hrčou v krku a plačom na krajíčku odpovedala, že však sa nič také nedeje, že som v poriadku, nech to nechá tak. Pričom som v sebe niesla bolesť nielen zo straty tohto dieťaťa, ale detí vôbec, keďže sa týmto naplnili všetky prognózy a moje najväčšie obavy, že žiadne deti mať nebudem.
Tak osamotená a nešťastná som sa ešte nikdy necítila. A to napriek tomu, že hneď vedľa mňa bol milovaný človek, ktorého sa to rovnako týkalo a dotýkalo. Boli chvíle, keď som si myslela, že to už viac nevydržím, že to nedám… O 11 rokov neskôr som prišla o svoje ďalšie dieťatko. Avšak, našťastie som to tentokrát prežila už ako mama troch detí (ktoré vďaka Bohu mám) a žena, ktorá sa už troška viac pozná a ktorá vie byť k sebe dobrá a láskavá. Ako žena, ktorá nepotrebuje všetkým (vrátane seba) niečo dokazovať. Ako žena, ktorá vie prijať pomoc a svoju silu nachádzať aj v prejavení slabosti. Ako žena, ktorá je úprimná k sebe i k svojmu manželovi, ktorá nepotrebuje niečo hrať a partnera skúšať z čítania myšlienok a správnych reakcií. A tak som sa tentokrát priam vykúpala v láske a spolupatričnosti svojich blízkych. Manžel okamžite prevzal starostlivosť o celú našu domácnosť a deti. A vždy, keď mohol, zobral ma do náručia a posmútil si so mnou. To, čo nemohol pokryť on, spravila moja mama, sestra, teta, švagriná, priateľky. Z každej strany sa ozývalo „som tu pre teba“.
Keď mi povedali, že moje dieťatko asi neprežije, najskôr som si myslela, že druhýkrát to neprežijem už ani ja. No všetko bolo inak, pretože som dovolila samej sebe trúchliť tak a toľko, ako som potrebovala. Pretože som dovolila druhým prejaviť mi súcit a lásku a pomôcť mi. Pretože moje okolie bolo pripravené byť tu pre mňa a so mnou to poniesť a nie mi to vziať, poprieť, umenšiť, porovnať, nadľahčiť, zdôvodniť, vysvetliť…
Vždy som si myslela, že k potratu nevyhnutne patrí akýsi dlhotrvajúci a trýznivý kŕč bolesti, úzkosti, strachu, hnevu a pocitov viny. No tentokrát to tak nebolo, žiaden kŕč, ale pokoj, vďačnosť, dôstojnosť, bázeň, čas, ticho, láska, súcit… Obrovský smútok, ktorý som prežívala, ma tentokrát nepripravoval o život, ale naopak, uzdravoval ma, budoval, viedol a posilňoval, pretože som nesmútila sama a podľa niekoho iného či akýchsi noriem správania sa v takýchto situáciách písaných bolesťou, opustenosťou a neprijatím všetkých tých žien predo mnou. A toto prajem všetkým ženám – mamám, ktoré si tým prechádzajú, aby zažili ešte väčšie objatie, prijatie, pochopenie, súcit, LÁSKU… Buďte k sebe dobré!
SPOMIENKA 3: Ďakujem za deň, kedy môžem oslavovať, že som aspoň chvíľku nosila svoje nenarodené dieťatko
Chcem veľmi poďakovať za celú kampaň a najmä za to, že ste v nej nezabudli na deti, ktoré boli potratené spontánne, ako ani na ich matky. Že ste nezabudli na moje bábätko a na mňa. Dali ste mi deň, kedy môžem oslavovať to, že aspoň chvíľku bolo toto moje maličké nenarodené dieťatko v mojom živote, že aspoň chvíľu som ho mohla nosiť, aj keď nie v náruči. A ono veruže je hodne oslavy… A ďakujem, že ste mi dali „tichú spomienku v nežnom plameni“ – svetlo, ktoré blčí slovami „chýbaš mi“.
Nemám totižto dátum, kedy by som na svoje dieťatko mohla tak špeciálnejšie pamätať a osláviť to, že tu aspoň chvíľku so mnou bolo. Nemám dátum narodenia. Neviem, kedy presne mu dobilo srdiečko. Nemám deň, kedy by samo odišlo z môjho tela a ja ho mohla vtedy aspoň kútikom oka zazrieť či dokonca podržať v dlani. Nemám hrob, na ktorom by som zapálila sviečku či aspoň malinkatú fotku zo sona, ktorú by som s láskou opatrovala… Takže ešte raz, ďakujem!
Nebyť toho, zostal by mi len deň kyretáže, no na ten veruže nechcem spomínať a ani si ho nijako spájať so svojím dieťaťom. A ešte by mi zostal ten neustály skľučujúci pocit straty, za ktorý som sa tak často hanbila. Nič viac… A áno, hanbila. Hanbila som sa a zároveň hnevala na seba za to, že mi je stále z toho tak ťažko, že nie som silnejšia, že sa neviem dať dokopy, že ja tu fňukám vlastne nad ničím, pričom iní ľudia prežívajú oveľa horšie straty a zvládajú to… Mnohými mi bolo totižto povedané: aspoň že sa tak stalo na začiatku, aspoň že nebudeš mať postihnuté dieťa, však si dieťa ešte ani nechcela, aj tak prišlo pre vás veľmi nevhod, ešte budeš mať ďalšie, to sa na začiatku tehotenstva stáva často, horšie by bolo, keby…
Akoby na tom nezáležalo, akoby na ňom nezáležalo, akoby na mne nezáležalo… A najsmutnejšie na tom celom je, že všetky tieto bodnutia, ktoré boli vlastne myslená ako slová útechy, prichádzali práve od žien. Takže ja vám chcem, drahé priateľky, povedať, že na vás a na vašich nenarodených deťoch záleží a ich (aj keď krátke) životy sú hodné oslavy, aj keď boli neplánované, aj keď máte doma ďalšie deti, aj keď ste boli len krátko tehotné, aj keď o tom ešte nikto nevedel, aj keď to bol prvý či xtý potrat, aj keď ste hneď zakrátko na to opäť počali, aj keď… Myslím na vás a smútim s vami, no s radosťou v srdci, že sme tieto naše deti mali aspoň chvíľku v našich životoch a že sa s nimi opäť stretneme.
SPOMIENKA 4: Vložila som ho do svojho srdca a v mojom srdci bude žiť navždy
Čakala som dvojičky. Boli to vymodlené bábätka. V treťom mesiaci som potratila. Je to stále ťažké, aj keď prešlo niekoľko mesiacov. Najhoršie je, že moje okolie to bralo, akoby sa nič nestalo. To ma ranilo… Nikto ma nechápal… A vlastne ani ja som nechápala samú seba. Reagovala som, ako moje okolie vyžadovalo. Nahovárala som si, že to musím pustiť a ísť ďalej. Bola to chyba, lebo moje vnútro vždy bolo aj vždy bude zranené.
Mávala som aj mám zlé sny, ktoré sú ako nočná mora. V noci sa budím s plačom. Začala som to riešiť a nakoniec som sama pochopila, že chyba bola neriešiť a nehovoriť o tom. Bohužiaľ, moje okolie to stále nechápe a nemám si s kým poplakať. Nikto pri mne nestojí. Tak som si jeden deň kúpila zošit a začala si písať, ako sa cítim. Nie som ešte v poriadku a stále mám veľa otázok, na ktoré vlastne nie sú odpovede, ale keď si píšem, cítim sa trošku lepšie.
Dávnejšie som si do zošita napísala: To dieťa, ktoré sa nikdy nenarodilo, je moje. Žije v mojom srdci, aj keď nikdy nevidelo svet. To nenarodené dieťa je moje, pocítila som silu jeho lásky hneď, ako bol tehotenský test pozitívny. Bolo mojou súčasťou, ožilo v mojom lone a v mojom lone sa stalo anjelom. Je moje, to dieťa, ktoré sa nikdy nenarodilo, je len moje, pretože bolo mojou súčasťou a ja som bola jeho kúskom. Nepoznám farbu očí a nikdy som nepočula sladký zvuk jeho hlasu. Nikdy nebudem vedieť, či by malo môj úsmev a nikdy nebudem vedieť, čo by mi dalo do života. Ale to dieťa, ktoré sa nikdy nenarodilo, je moje, nepatrí nikomu inému na svete, pretože svet naň zabudol, len čo mu prestalo biť srdce. Je to dieťa, ktoré nemá meno ani tvár. Je to dieťa, ktoré nikdy nesfúkne sviečku a neochutná koláč. Je to dieťa, ktorého nikdy neuvidím bežať, ale dúfam, že bude lietať medzi anjelmi. Je moje, aj keď ma nikdy nebude volať mama. Je moje, aj keď ma nikdy nenahnevá, aj keď mi nikdy nedá pusu a nikdy ma nebude držať pevne pri srdci. Je moje, pretože som za ním plakala, pretože ho stále vidím v očiach svojho syna. Je moje, pretože keby nebolo moje, akoby nikdy neexistovalo… Existovalo, bolo tam, bolo, je a vždy bude mojím dieťaťom, ktoré sa nikdy nenarodilo.
Môj život ide ďalej, aj keď som sa s ním na chvíľu zastavila. Potom som zalapala po dychu, usušila som si slzy, pozrela sa za hnev, za ticho, za horkosť, že som mu nemohla dať viac. Vložila som ho do svojho srdca a v mojom srdci bude žiť navždy.
Pri smútení to nie je tak, že začne a v jeden deň natrvalo skončí. Skôr vyzerá ako vlny, ktoré človeka striedavo zaplavujú. Niekedy možno cítim, že tá vlna ma úplne pohlcuje, že sa nemôžem kvôli smútku ani nadýchnuť. Potom zas príde obdobie, kedy ste od smútku akoby vzdialená, dokážete relatívne fungovať a robiť bežné veci. Takto sa budú vlny striedať, ale postupne by mali byť menej časté a menej intenzívne a ja budem cítiť, že práve toto je to uzdravenie, ktoré prináša čas.
SPOMIENKA 5: Dali sme mu meno, pretože vtedy sa to lepšie prijíma
Mal to byť deviaty týždeň, keď mi 30. septembra doktor povedal „plod bez vitality“ a 3. októbra mi ho vzali, pretože spontánne neodišlo… Nepoznám pohlavie, no dali sme mu meno Dolindo, ktoré znamená bolesť. V knižočke Modlitbičky pre tehotné mamičky od Evy Sačkovej bolo napísané, že keď mu dáme meno, lepšie sa to prijíma, aj čo sa týka rodiny. Máme 1,5-ročnú dcérku a snažím sa plne využívať čas a zaplavovať myseľ ňou, ale stane sa, že myšlienky ujdú aj k tejto bolestivej strate a vtedy sa snažím svoj plač a smútok upokojiť myšlienkou: „Bolo až príliš dôležité pre Boha, aby mu dovolil prísť na tento svet, a tak si ho nechal pri sebe“… Verím, že sa raz s našim Dolindom stretneme.
SPOMIENKA 6: Ďakujem Bohu, že môžem byť mamou
Keď som prišla o svoje prvé bábätko mala som 29 rokov. Veľmi som sa tešila, že konečne som si našla lásku a spoločne s mužom, ktorého som ľúbila, budeme mať bábätko… No prišiel január 2022 a ja som začala krvácať. Vtedy som veľmi plakala, lebo som vedela, že to nie je dobré znamenie. Potom som ležala v nemocnici. Bábätko nezachránili. Prežívala som veľký smútok. Potom som otehotnela druhýkrát a Pán Boh nám požehnal trojičky. O jedno z tých troch som opäť prišla, ale ostala mi nádej u Boha, že máme ešte dve a s dvomi nenarodenými sa opäť stretnem. Dnes mám dvojčatá, na ktoré som však ostala sama. Vychovávam dvoch synov a som za nich šťastná. Ďakujem Bohu, že môžem byť mamou, aj im dvom, aj svojim nenarodeným bábätkám.
———-
Darujme nenarodeným deťom tiché spomienky v nežnom plameni. Zapáľme Sviečky za nenarodené deti, ktorých oheň prepáli bolesť a vytvorí symbolické miesto v domovoch a na cintorínoch, čím zhmotní existenciu nenarodených detí a bude liečiť naše zlomené srdcia.